Cesta na Nový Zéland

(25.1.- 17.2.2002)

Opúšťame južný ostrov, búrlivá plavba cez úžinu Cook Strait (14.2.2002 - štvrtok)

Pred nami je záverečný deň s Kiwi Experience. Stále poprchá, takže naši spolubývajúci a aj ďalší dolphin-swimmeri musia čakať ďalej na zmenu počasia. My sa balíme a o ôsmej odchádzame z Kaikouri. Cesta prebieha podobne ako predchádzajúci deň. Zastavujeme v Kekerengu. Vonku fučí a sledujeme rozbúrené pobrežie Tichého oceánu. Pokračujeme stále na sever. Registrujeme množstvo vinohradov. Mračná sa trhajú a my po dvoch dňoch vidíme modrú oblohu. Cez Blenheim prichádzame do Pictonu na ferry terminál. Opúšťame pôdu južného ostrova. Sedíme na predných miestach v trajekte a prvú hodinku si vychutnávame pokojnú plavbu po Marlborough Sounds. Na otvorenom mori ide do tuhého. Hádže to s nami ako na hojdačke. Vlny sú o dosť väčšie ako keď sme išli trajektom prvýkrát (aj 10-12 metrové). Normálne máme strach, aby loď vydržala. Časť cestujúcich je "sea-sick". My sa preventívne premiestňujeme do zadnej časti trajektu, kde to hádže predsa len menej (cestou do zadnej časti trajektu ma ošpliechala obrovská vlna, ktorá sa prevalila až na palubu). Je to búrlive - zima, vietor. Zrazu vo vlnách za trajektom vidíme delfíny! Najpr jeden-dva, potom štyri delfíny skáču z vĺn takmer naraz! Paráda, ale len na pár minút. Potom delfíny miznú kdesi v hlbinách. O štvrť na šesť sme šťastne vo Wellingtone. Vidíme Peggy (čaká nejakú Angličanku) a potom Dona. Cestou domov mu rozprávame o ceste (a trajekte). Hovorí, že vlny trajekt ohroziť nemôžu, problém nastáva vtedy, ak sú extrémne veľké vlny a trajekt nemôže vplávať do úžiny wellingtonského prístavu. Raz takto cestoval a pred úžinou trajekt čakal 8 hodín (!), kým sa vietor neutíšil a až potom mohol trajekt vplávať. Vraj takmer všetci cestujúci vystupovali vtedy zelení... Na večeru máme Donove obľúbené fish & chips. S Wymanom robíme rozlúčkové foto. Večer ideme k priateľom Dona a Peggy - Brianovi a Cherryl, ktorí boli v Banskej Štiavnici a plánujú ísť na Slovensko budúci rok. Je tam aj Peggina neter Naomi (študentka). Kecáme o Anglicku, Chile (Naomi tam strávila pár rokov) a Slovensku a Bratislave. Všetci si so záujmom pozerajú knižku o Slovensku, ktorú sme dnes večer venovali Donovi. Od Dona ešte posielame emaily a balíme sa.

Celodenná cesta vlakom do Aucklandu (15.2.2002 - piatok)

Budík 6:15, aby Don stihol lietadlo do Aucklandu (má tam aj nejaké pracovné povinnosti). Nás vyhadzuje na železničnej stanici vo Wellingtone a on ide na letisko. My si vyzdvihujeme rezervované lístky na Overlander (denný vlak do Aucklandu; nočný je Overnighter). Máme ešte hodinu a pol do odchodu a tak sedíme v čakárni, pozeráme mapy a informačné materiály. Tešíme sa na cestu. Do Aucklandu je to asi 650 km (116 NZD) a máme tam byť večer o pol ôsmej (mimochodom, Don tam je už v čase, keď my ešte len opúšťame Wellington). Odchod 8:45. Postupne prechádzame peknou scenériou (kopčeky, lúky, ovce, tunely, mosty) a cez mestá Porirua, Paraparaumu, Levin, Palmerston North, Feilding, Marton, Waiouri a o druhej sme v Ohakune. V duchu myslíme na Scotta a Angelu, u ktorých sme tu jednu noc spali. Ďalšia zastávka (pod pohorím Tongariro) je miestom križovania sa s vlakom z Aucklandu a meníme posádku - tá naša sa vracia do Aucklandu a nová sa nám predstavuje. Šéf vlaku cestou komentuje oblasť, ktorou práve prechádzame. Pri Tongariro National Park je kvôli veľkému klesaniu vybudovaná železničná špirála. Pokračujeme ďalej už rovinatejšou krajinou. Hlad zaháňame viacerými sendvičmi. Stojíme v Taumarunui, Te Kuiti, Otohohange, Te Awamutu a o šiestej vo štvrtom najväčšom meste na NZ - Hamiltone (prvé tri sú Auckland, Wellington, Christchurch). Cesta začína byť pridlhá. Posledné dve zastávky Pukekohe a Papakura a po ôsmej už vidíme v diaľke SkyTower - neklamné znamenie, že sa blížime do Aucklandu. Tu nás už čaká Don. Auckland má mnoho prímestských častí a my ideme rovno do jednej z nich, Te Awatu, kde býva jeho ujo a teta - u nich strávime posledné dva dni na NZ. Sú to vyše 80-roční ľudia, na svoj vek však v celkom dobrej kondícii. Večer s nimi debatujeme a hlavne starý pán sa veľmi zaujíma o naše cestovateľské zážitky (v mladosti sám pochodil celý Nový Zéland) a rozpráva nám o južnom ostrove, Christchurchi (tam vyrastal), priesmyku Arthur's Pass a študuje knižku o Slovensku.

Auckland (16.2.2002 - sobota)

Do sýtosti sme sa vyspali. Po raňajkách si pozeráme ujove fotky z južného ostrova a čakáme, kým sa Don vráti z pracovného stretnutia. Potom ideme do mesta. Najpr mierime na vyhliadku na kopci Mt.Eden (bývalá sopka). Pozorujúc centrum, most Harbour bridge a SkyTower počujem slovenčinu. Vedľa nás sa rozprávajú dve baby (Češka a Slovenka) a dávame sa do reči - je to prvá krajanka (z Komárna), ktorú stretávame! Síce až predposledný deň, ale predsa. Kúsok ďalej je obrovská jama zarastená trávou - kedysi kráter sopky. Zostupujeme s Jankom dolu. Je to zvláštny pocit, keď si uvedomíme, že na tomto mieste vyvierala kedysi na povrch žeravá láva a zaplavovala okolie.
Ďalšia naša zastávka je Auckland Museaum. Je tu mnoho exibícií upozorňujúcich na maorskú kultúru a históriu vojen s účasťou vojakov Nového Zélandu (najmä 2. svetovej). Ďalej sú tu exponáty vtákov (moa, kiwi, kea), rýb a iných živočíchov. S Jankom sa zúčastňujeme na predstavení maorských tancov. Trvá asi hodinu a po počiatočných sladkých baladách, keď zaujímavejšie bolo typické maorské oblečenie ako samotné pesničky, vidíme aj bojový tanec haka. Muži sa pri ňom tvária strašne namosúrene a spievajú bojový pokrik, ženy tvoria "křoví", takisto spievajú a trasú rukami. Tento tanec predvádzajú aj "all blacks" (novozélandský rugbyový tím) vždy pred zápasom na zastrašenie súpera. Ešte sa fotíme s maorskými tanečnicami (ktoré sú úplne unesené, keď sa dozvedajú, že sme boli na južnom ostrove - oni tam nikdy neboli...) a ideme ďalej.
Vezieme sa popri pláži po Takeha Dr., oproti ostrovu Rangitoto. Míňame milionárske vily, ktorých majitelia majú skvelý výhľad na oceán. Zastavujeme a chvíľu vegetíme na lavičke pri oceáne. V Burgerkingu si dávame klasické menu a ideme naspäť do centra. Pri ferry terminále zisťujeme odchody trajektov do Devonportu (severná časť Aucklandu). Akurát jeden ide, ďalší o pol hodinu. My si však chceme kúpiť nejaké novozélandské tričká a tak mierime na Queen street (frekventovaná ulica plná obchodov). Janko si vyberá tričko s vtákom kiwi, ja také decentné s maorskými postavičkami. Teta v obchode počúva v rádiu športový prenos (Nový Zéland hrá kriket s najväčším rivalom Austráliou a to je pre kiwíkov niečo ako pre nás hokej proti Čechom). Ešte stíhame trajekt do Devonportu o 17:30 a tam zdolávame ďalší kopec sopečného pôvodu - Mt.Victoria. Z vrchu vidíme centrum Aucklandu z iného uhla a dole v Devonporte na lúke malé biele postavičky hrajúce kriket (s rugby sú to dva najpopulárnejšie športy - chlapci nehrajú futbal, či basketbal, ale kriket - a dokonca aj v patričných bielych úboroch). Vraciame sa a prechádzame sa po Waterfronte (nábrežie). Don nás pozýva na rybu v jednej z početných reštaurácií a potom sa už vraciame domov do Te Awatu. Telefonujeme domov a potvrdzujeme náš blížiaci sa návrat.

Deň odletu, Aucklandský festival, stretnutie s premiérkou (17.2.2002 - nedeľa)

Poslednú noc na Novom Zélande sme spali dobre. Raňajky, posledné balenie a lúčime sa s našimi hostiteľmi (ujo ide práve do kostola). S Donom ideme ešte do Potters Parku, kde prebieha letný aucklandský kultúrny festival. Je tu pódium, kde vystupujú súbory a tanečné a spevácke súbory z rôznych krajín (my sme videli z Kambodže, Egypta, Etiópie). Nachádza sa tu množstvo stánkov s národnými jedlami. V podstate je tu zastúpená každá početnejšia menšina tvorená z ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu a ktorým Nový Zéland poskytol druhý domov. Don nás berie do stánku refugees centra (nemá tam prístup hocikto, ale Don ako špecialista ministerstva školstva na problematiku utečencov áno a my, keďže sme s ním, tiež). Je tam občerstvenie a zopár debatujúcich ľudí. Don sa zrazu pristaví pri jednej pani a bez problémov nás s ňou zoznámi - toto sú Marian and John from Slovakia a toto je Mrs. Helen Clark. Uff! Predsedkyňa vlády Nového Zélandu, bez ochranky, bez nejakých fanfár si tam s nami podala ruky, opýtala sa ako sa nám páčil NZ a popriala nám šťastnú cestu domov. Naozaj milá pani. Neskôr sa pýtam Dona, či sa ich premiérka často pohybuje bez ochranky, odpovedá, že žiadnu ochranku tu nikto ústavných činiteľov nemá. Proste ju nepotrebuje. Kiežby aj na Slovensku bola raz tak tolerantná spolonosť ako na Novom Zélande! Už odchádzame z festivalu, keď nás odchytáva chlapík, že odkiaľ sme. Poteší sa, že zo Slovenska. Vraj chcú vytvoriť kruh ľudí držiacich sa za ruky z čo najväčšieho počtu krajín a Slovensko ešte nemajú. Kvôli nedostatku času ho musíme sklamať a mierime na Auckland International Airport. Don nás odprevádza až ku gejtom a lúčime sa (on letí poobede 14:25 naspäť do Wellingtonu). Prechádzame cez všetky bezpečnostné kontroly a asi o 15:40 vzlietame (Malaysia Airlines). Posledný pohľad z výšky na Auckland a na zmenšujúce sa kontúry severného ostrova, ktorým sa akurát tiahne dlhý jasne biely oblak. Naozaj - Aoteora (maorské meno Nového Zélandu) znamenajúce v ich reči "krajina veľkého bieleho oblaku" je priliehajúci názov. Let je v pohode. Letíme popri pobreží Austrálie presne nad veľkou koralovou bariérou a pozorujeme austrálsky prírodný div sveta - množstvo koralových ostrovov v až gýčovo modrom oceáne. V Kuala Lumpur nemáme tentoraz 14 hodín, ale "iba" tri a pol a počas nich pospávame na letisku. Z KL letíme priamo do Viedne Boeingom 777 spoločnosti Lauda Air.

India, Bengálsky Záliv, Omán, S.A.E., Irán (18.2.2002 - pondelok)

Letíme ponad zaujímavé krajiny, bohužiaľ všetko v tme a tak vidíme len malé svetielka pod nami. Čas ubieha pomaly (letíme 6 hodín a miestny čas sa nám mení len o dve a podobné finty). Nad Tureckom sa cítime už "ako doma" a o šiestej pristávame na letisku vo Schwechate. Rodičia nás už čakajú a všetci máme radosť zo šťastného návratu (najväčšiu asi maminka). Vonku sú 2 stupne Celzia (oproti slnečnému Aucklandu poriadna zmena, ale kvôli únave to ani nevnímame). O pol ôsmej sme doma v Petržalke - rodičia idú do roboty, my sa ledabolo vybaľujeme. Po osviežujúcom kúpeli idem spať, ale som taký zhaluzený, že ani poriadne nemôžem. Len tak ležím a rekapitulujem uplynulé tri týždne. Vybavujem si veterný Wellington, nádherné hory, Queenstown, Milford Sound... Trochu mi je aj ľúto, že tento nádherný výlet už skončil, ale však nič netrvá večne. Nakoniec začnem počítať ovečky (samozrejme novozélandské) a nakoniec usínam...

Marosh
október 2002 KONIEC