Cesta na Nový Zéland

(25.1.- 17.2.2002)

Taupo, Národný Park Tongariro (29.1.2002 - utorok)

Počasie sa umúdrilo a ráno nás opäť víta slniečko. Balíme sa a lúčime sa s Rotoruou. Nemierime však priamo na juh, ale znovu sa ideme pozrieť k jazeru Tarawera. Tentoraz máme šťastie a otvára sa nám nádherný výhľad na jazero a aj na kopec Mt.Tarawera, ktorý je hneď za jazerom. Mt.Tarawera má netradičný tvar akéhosi zrezaného kužeľa. Nie je to náhoda - je to totiž sopka. V roku 1886 mohutná explózia zaliala časť jazera, zmenila jeho tvar a takisto aj tvar sopky - "odstrihla" horné dve tretiny hory. Zahynulo vyše 100 ľudí v blízkej maorskej dedine a výbuch bolo počuť vraj až v Aucklande (túto udalosť dokumentuje dobové vydanie novín, ktoré si aj dnes môžte kúpiť v obchode so suvenírmi). Cestou naspäť do Rotorui sa zastavujeme ešte na jednom peknom výhľade medzi Modrým a Zeleným jazerom a potom už naberáme smer Taupo (mesto a rovnomenné jazero). Samozrejme na niektorých zaujímavých miestach si robíme zastávku.
Ako prvá je mestečko Wairakei na rieke Waikato. Je tu vybudovaný komplex geotermálnych minielektrární (NZ získava veľkú časť energie z alternatívnych geotermálnycn, veterných či vodných elektrární; žiadne atómové).
Druhá zástavka sú Craters of the Moon (Krátery Mesiaca). Je to oblasť s priliehavým názvom. Z čiernych kráterov stúpa do okolia para (z niektorých obzvlášť veľkých jám za veľkého hukotu). Vyzerá to tu ako po požiari. Navyše je poludnie, Slnko priamo nad nami a my máme krky na pár dní pekne červené. Nový Zéland je totiž veľmi blízko k Antarktíde a teda aj k ozónovej diere a Slnko je o dosť agresívnejšie ako u nás doma. Odteraz si už dávame vždy pozor na to, či sme dostatočne natretí opaľovacím krémom.
Tretia zastávka (kúsok pred Taupom) je vyhliadka Huka Falls (vodopády Huka na rieke Waikato). Aj tu to vyzerá ako na mnohých iných vyhliadkach na NZ. Veľké parkovisko, chodník k vodopádom (asi 100m) a množstvo turistov, ktorým netreba príliš ďaleko chodiť (ale predstava, že by japonskí a americkí dôchodcovia absolvovali niekoľkohodinovú túru kvôli nejakému vodopádu je asi naozaj nereálna).
Potom už prichádzame do Taupa. Taupo je mesto v strede severného ostrova ležiace na brehu rovnomenného jazera. Jazero Taupo je najväčším jazerom na Novom Zélande. Vzniklo dôsledkom sopečnej erupcie okolo roku 195 (vtedy bol ostrov našťastie ešte neobývaný, ale erupciu zaznamenali kmene na Novej Guinei (!), ktoré doteraz tradujú nezvyčajný úkaz, kedy sa obloha na dlhý čas zahalila tmavým mrakom). Práve jazero Taupo (s možnosťami vyžitia sa všakovakými vodnými aktivitami) a pohorie Tongariro, ktoré sa nachádza južne od jazera, sú hlavnými lákadlami turistov v tejto oblasti. My sa chvíľu prechádzame popri jazere a pozorujeme ľudí, ktorí sa snažia trafiť golfovým úderom loptičku z brehu do jamky na malom ostrovčeku (asi 50 metrov). Všetci do jedného sú neúspešní = dobrý spôsob zárobku miestneho golfového klubu, ktorému loptičky z vody vyberie každý mesiac potápač. Potom už ideme ďalej a na južnej strane jazera sa zastavujeme na jednom odpočívadle, obedujeme a vychutnávame si výhľad na obrovskú vodnú plochu.
Po obede stúpame do Tongariro National Park. Pohorie Tongariro je najvyšším na severnom ostrove. Tvoria ho síce iba 3 kopce, ale nie hocijaké. Sú to pravé (a činné) sopky - Mt.Tongariro, Mt.Ngauruhoe (2289 m., posledná erupcia pred 10 rokmi) a najvyšší Mt.Ruapehu (2796 m., erupcia v septembri 1995). Ich svahy sú čierne, bez akejkoľvek vegetácie. Proste ako bezútešná takmer mesačná krajina. Avšak v zime sa všetko prikryje snehom a zaplaví lyžiarmi (v 1995 však kvôli aktivite Mt.Ruapehu bola sezóna predčasne ukončená).
My parkujeme pri dolnej stanici lanovky a ideme sa poprechádzať. Bohužiaľ vrchol Mt.Ruapehu kvôli oblakom nevidíme. Sme už prakticky vo vysokohorskom prostredí a to sa prejavuje slušnou zimou. Stretávame dievčatá (lezkyne) z nejakej školy v Aucklande. Don dokonca ich školu pozná (čoby pracovník Ministry of Education) a skúšame ich či vedia kde je Slovensko. Vedia aspoň približne, za čo ich pochválime. Ešte si berieme na pamiatku nejaké sopečné kamene a odvezieme sa kúsok naspäť. Začína tu Silicon Rapids Walk. Je to vlastne súčasť turistického chodníka, ktorý ide okolo celého pohoria Tongariro (celá trasa trvá 3 dni). Naskytá sa nám skvelý výhľad na práve vyjasnivšiu sa Mt.Ngauruhoe. Po pár minútach sa otáčame a vraciame k autu. Kúsok nižšie zastavujeme na ďalšom parkovisku. Je to z neho len 10 minút na pekný vodopád Tawhai a tak si ho nenecháme ujsť. Potom už pokračujeme do našej dnešnej cieľovej destinácie - mestečko (alebo skôr dedina) Ohakune. Leží pod južným úpätím Mt.Ruapehu. V roku 1995, keď hora dymila celé týždne, domáci si vyložili stoličky a stolíky na ulicu, na záhradu, a pri posedení sledovali činnú sopku. Mali o divadlo postarané (aj keď určitý strach mali - keby sopka chrlila množstvo lávy a nielen dym a prach, asi by skončili ako Pompeje. No našťastie sa nič vážnejšie nestalo a my teraz môžeme navštíviť Donovych priateľov Davea a Angelu Scottových, ktorý v Ohakune bývajú. Sú asi v jeho veku, majú už dospelé deti (syna v Queenstowne, dcéry v Melbourne a Reeftone). Večer pozývajú ešte dvoch priateľov a robia barbecue. Je vcelku sranda (hlavne keď rozprávajú zážitky z dovolenky z Japonska). Zaujíma ich aj Slovensko a tak zviditeľnujeme. Navečer sa vyjasňuje aj Mt.Ruapehu a tak spokojne ideme spať.

Presun do Wellingtonu (30.1.2002 - streda)

Ráno sa lúčime s našimi hostiteľmi a naberáme kurz Wellington. Don musí byť o 12:00 v robote, takže nemáme čas na nejaké zastávky ako včera. Z diaľky ešte naposledy vidíme Mt.Ruapehu a za chvíľu prechádzame mestom Taihape, kde má Nový Zéland vojenskú základňu (ako nás upozorňuje Don). Celú cestu ideme po obyčajnej ceste, ale premávka nie je hustá (hustota zaľudnenia na NZ je 17 ľudí na km2; diaľnica je iba na úseku Auckland - Hamilton a ten sme prešli prvý deň). Po 3 hodinách a 300 kilometroch sme pred dvanástou u Dona doma v Plimmertone (predmestie Wellingtonu, asi 25 km od centra). Vyložíme si veci a ideme do Wellingtonu. Don ide do roboty, my do mesta. Kupujeme si lístky na okruh po južnom ostrove s Kiwi Experience Bus (395 NZD = 8000 Sk). Prechádzame sa v okolí Univerzity, potom v prístave (tam sa naozaj potvrdzuje, že Wellington je veterné mesto). Po obede u McDonald's hľadáme pozemnú lanovku, ktorá spája centrum s časťou Kelburn (tá je na kopci). Netrvá to dlho a máme pekný výhľad na mesto pod nami. Naspäť do centra ideme peši cez botanickú záhradu. Je to príjemná prechádzka. Obzeráme si budovu vlády a parlament Nového Zélandu. V parlamente sa dá ísť na exkurziu, ale my už nemáme čas (stretávame sa s Donom). Ešte registrujeme, že tu jazdia trolejbusy a školáci majú uniformy a ideme k Donovi do roboty. Píšeme domov prvý email (aj s fotkami, ktoré fotil Don na digitálnom foťáku). Don nás berie na návštevu k svojmu bratovi Grahamovi a jeho rodine. Graham je náruživý turista a konzultujeme s ním, čo sa oplatí vidieť a absolvovať na južnom ostrove. Podvečer prichádzame domov do Plimmertonu. (Parkovacie miesto pri dome je z kopca a pri vystupovaní sa auto odbrzďuje a poškodia sa dvere, ale Don sa nenecháva vyviesť z miery). Vybaľujeme sa v hosťovskej izbe na poschodí domu, odkiaľ máme nádherný výhľad na oceán, ostrov Kapiti a v diaľke aj kúsok južného ostrova. Na večeru ideme k Donovej priateľke Peggy. Je to veľmi milá a inteligentná pani. Práve má na návšteve aj nejakých priateľov z Austrálie a tak je živo. Debatujeme, hráme ping-pong, na gitare a Peggy dokonca na ukulele (konečne zisťujem, čo je to za nástroj). Na záver dňa to bolo veľmi príjemné posedenie.

Wellington - Windy City (31.1.2002 - štvrtok)

Vstávame okolo desiatej, to je už Don v robote a Wyman (čínsky študent, čo býva u Dona) v škole. Po raňajkách vychádzame na vyhliadku nad domom. Je nádherné slnečné ráno a obdivujeme skvelý výhľad. O 10:56 nám ide vlak do Wellingtonu. V meste najprv potvrdzujeme v agentúre Downtown Backpackers náš zajtrajší odchod a kupujeme si lístky na trajekt. Potom sa stretávame s Donom a vezieme sa s ním na kopec Mt.Victoria. Asfaltka vedie až na vrchol a je odtiaľ perfektný výhľad na celé mesto, centrum aj prístav. Vidíme kopčeky okolo mesta - sú vytvorené zemetraseniami a posúvaním zemských dosiek. Každý rok tu majú niekoľko menších zemetrasení, ale domáci sú na to už zvyknutí. (Zlom medzi doskami údajne vedie priamo pod hlavnou cestou Plimmerton-Wellington, po ktorej Don chodí každý deň do roboty. Hovoril nám, že raz bol práve na ceste do roboty, keď nastalo zemetrasenie - vraj sa cítil ako keby išiel po želatine). Každopádne mierne zemetrasenia sú v pohode, také horšie sú raz za desaťročie, ničivé tak raz za storočie - problém je v tom, že keď prichádzajú prvé záchvevy, človek nikdy nevie, aké zemetrasenie sa z toho nakoniec vykľuje. Posledné naozaj ničivé zemetrasenie vo Wellington bolo ešte v roku 1855, takže "čo nevidieť" bude ďalšie - možno zajtra, možno za rok, možno za dvadsať. Isté je, že bude (naše zlaté dobré Slovensko).
Don ide naspäť do roboty, my sa ideme najesť a potom do múzea Te Papa. Je tam veľa zaujímavých vecí, exibície sú pútavo spracované - napr. v časti o zemetraseniach a sopkách môžete priamo zažiť zemetrasenie v horskej chatke, kde sa veci okolo vás rúcajú, svetlo bliká a pod. Ďalšie exibície sú flóra a fauna (s množstvom rýb a vtákov), história prisťahovalectva, samozrejme Maori a ich kultúra, zlatokopi, umenie a mnoho iných poučných vecí. Všetko ani nestíhame prejsť, ale aj tak značne obohacujeme naše poznatky (nielen) o Novom Zélande. Domov ideme s Donom a ja vyťahujem kajak a brázdim vlny oceánu. Večer robíme barbecue, konečne sa máme možnosť porozprávať aj s Wymanom - je z Zhu-hai blízko Macaa a študuje tu na strednej škole (celkovo na NZ v poslednom desaťročí pribudlo veľa ľudí z Ázie, hlavne v okolí Aucklandu). Večer pozeráme video - Wymanove o jeho meste Zhu-hai, Donove keď bol v Bratislave a naše z Kuala Lumpur (uisťujeme sa, že pri natáčaní nerobíme nejaké zásadné chyby; bolo to pozerateľné). Večer sa (úsporne) balíme. Berieme iba jeden veľký a jeden malý batoh a športovú tašku nechávame u Dona.