Cesta na Nový Zéland

(25.1.- 17.2.2002)

Pod Mt.Cookom (10.2.2002 - nedeľa)

Odchádzame z Queenstownu. V autobuse stretávame známych ľudí - Ady, Írky, dokonca šofér Darren, ktorý mal byť už dávno preč. Prechádzame kopcovitou krajinou. Kiwi Bus má dnes cieľovú stanicu v Christchurchi, pre nás to však neplatí. Chceme sa dostať čo najbližšie k najvyššej hore na NZ - Mt.Cooku. Takže v Twizeli (prvá zástavka) sa lúčime s priateľmi, vymieňame si kontakty a ako jediní vystupujeme. Čakáme na Shuttle Bus. Objavuje sa zopár ďalších ľudí, čo nám dáva nádej. Po asi hodine (12:30) prichádza Scott s dodávkou a vlečkou na bágle. Z Twizelu do Mt.Cook Village je to asi 50 minút. Scott je veselý chlapík a pýta sa odkiaľ sme. Po pravde odpovedáme a celý vzrušený zahlási, že sme prví turisti zo Slovenska, ktorých stretáva (nič prekvapujúce). Zastavujeme na Petersovej vyhliadke pri jazere Pukaki. Jazero má až gýčovo modrú farbu - vraj preto, že je to voda z topiacich sa ľadovcov. Kúsok ďalej už aj vidíme obrovský Tasmanov ľadovec a za chvíľu sme v Mt.Cook Village uprostred Mt.Cook National Park. Údolie, ktorým sme prišli, vyzerá zaujímavo - rovné ako pole a z ničoho nič zrazu strmý svah (reminiscencia na Milford Sound, akurát namiesto vody tráva). Bohužiaľ po niekoľkých slnečných dňoch máme opäť zamračené a Mt.Cook je zahalený v mračnách. Pred nami stojí úloha nájsť si ubytovanie. V prvom hosteli majú plné, ale v bungalovoch patriacich k hotelu Hermitage je voľno a tak nám spadol kameň zo srdca (úplne najskôr sme plánovali ubytovanie v jednej z horských chát, ktoré sú v okolí, ale každá je vzdialená minimálne niekoľko hodín šľapania a počasie nás od tohto zámeru odradilo). Popoludní sa vydávame na výlet smerom do údolia Hooker Valley, ale po štvrťhodine začína pršať a tak sa radšej vraciame. V turistickom centre si prezeráme rôzne mapy, knihu návštev, zoznam chát a aj čiernu kroniku. V malej sále premietajú film o Mt.Cook National Park. Dážď na chvíľu ustáva - nad hotelom Hermitage je Glencoe walk, ktorým sme vystúpali na malú milú vyhliadku. Ako sme schádzali, prosia nás japonskí turisti, aby sme sa s nimi odfotili (???). V našom bungalove máme spolubývajúcich - tri asi tak 30-ročné Angličanky (cestujú autom). Stále prší a tak pozeráme telku Akurát beží zostrih z čerstvo začatej olympiády. Uvedomujem si, že práve včera sme mali hrať s Nemcami. S napätím očakávam ľadový hokej. Šok - prehrali sme 0:3! Angličanky nechápu naše rozčarovanie. Ozýva sa hlad a tak s Jankom mierime do miestneho baru-reštaurácie. Doprajeme si výdatnú slávnostnú večeru (takto nám písal, že Jankove vysvedčenie je nad očakávanie dobré (iba dve dvojky), nech to na Novom Zélande aspoň trochu oslávime). Večer pozeráme spoločne s Angličankami krasokorčuľovanie.

Jazerá Pukaki a Tekapo, príchod do Christchurchu (11.2.2002 - pondelok)

Cez noc sa vyjasnilo a ráno sa nám Mt.Cook ukazuje v celej svojej kráse. Tento 3754 metrov vysoký štít sa zmenšil o 9 metrov pri zemetrasení v roku 1991, keď mu spadol cíp (ilustratívne fotky sme videli v turistickom centre). Bohužiaľ, na žiadny výlet už nemáme čas, keďže o 9:30 nás Scott už čakal a viezol naspäť do Twizelu. Čakáme na zelený Kiwi Bus a po chvíli prichádza a šoféruje Kane, náš prvý šofér! To je náhodička! Pripájame sa k osadenstvu autobusu a vyrážame. Po piatich minútach je prvá prestávka pri (pre nás už známom) jazere Pukaki. Za ním sa týči Mt.Cook a my všetko zachytávame na kameru. Po ďalšej polhodine, pre zmenu pri jazere Tekapo, dávame definitívne zbohom Mt.Cooku v diaľke. Na brehu jazera Tekapo sa nachádza aj kostol dobrého pastiera (Church of the good shepherd) - netradičný v tom, že namiesto oltára je na zadnej stene veľké priesvitné okno umožňujúce výhľad na Južné Alpy.
Pokračujeme ďalej severovýchodným smerom, opúšťame hory a dostávame sa do rovinatých Canterbury Plains. V Geraldine vystupuje pár ľudí, ktorí idú raftovať. Zvyšok non-stop do mesta Christchurch. Je to najväčšie mesto na južnom ostrove (350 tisíc obyv.) a je považované za najanglickejšie. Tí ho založili s úmyslom vybudovať presnú kópiu typického anglického mesta - ulice, katedrála, električky - všetko tu muselo byť. Električky nejazdili nikde inde na Zélande, iba tu (v súčasnosti ich premáva už len zopár, určených pre turistov). Čo je podstatné pre nás, je fakt, že tu býva Donova sestra Rosaline, s ktorou sme už telefonicky dohodnutí, že u nej zostaneme dve noci. Najprv sa usilujeme nájsť železničnú stanicu (kvôli objednaniu lístkov Wellington-Auckland na piatok), ale bezúspešne. Bola príliš ďaleko a tak sme za niečo vyše hodinu len stihli obísť polovicu Hagley Parku a vrátili sa naspäť do centra (ako sme neskôr zistili, Hagley Park je údajne najväčší mestský park na južnej pologuli, takže to nebol až taký zlý výkon). Telefonujeme Rosaline a tá posiela pre nás syna Hamisha - stretávame sa pri katedrále. Je to pohodový týpek (študuje angličtinu a v júli končí školu). Vezie nás do Port Hills, štvrte na kopci, kde majú rodinný dom s výhľadom na mesto, more a pri dobrej viditeľnosti aj na Južné Alpy. Spoznávame Rosaline, je to veľmi milá pani a podobne ako Don aj ona je úplne v pohode. Rozprávame jej o našich zážitkoch, o Slovensku, o rodine. Najmladší syn Greg prichádza z roboty - pracuje ako programátor. Zvyšných členov rodiny som vôbec nestretol - manžel Charles je na služobnej ceste a najstarší Chris s nimi už nebýva. Debatujeme s Gregom a mňa prekvapuje, že ešte nikdy nebol mimo Nového Zélandu. Ale pri hlbšom zamyslení je to vcelku pochopiteľný fakt, keďže aj najbližšia Austrália je vzdialená tri hodiny letu. Nový Zéland je geograficky veľmi izolovaná krajina a aj preto väčšina mladých Novozélanďanov chce ísť po skončení školy študovať do zahraničia alebo cestovať po svete (ako vtipne poznamenal Don - chcú sa presvedčiť, že ten okolitý svet naozaj existuje).
Večer sa dozvedám, že naši hokejisti to nezvládli ani proti Lotyšsku (6:6) a teda definitívne nepostupujeme do hlavného turnaja.

Christchurch (12.2.2002 - utorok)

Ráno nás Greg odviezol do centra mesta a my máme celý deň na spoznanie Christchurchu. Motáme sa popri rieke Avon, po ktorej sa plavia gondoly s turistami (ako v Benátkach). Prichádzame na námestie Cathedral Square s impozantnou anglikánskou katedrálou. Vo vnútri katedrály sú bočné dvierka a my stúpame po schodíkoch na vyhliadku vo veži. Naskytá sa nám pohľad z vtáčej perspektívy. Nanešťastie, je dosť oblačno a tak Južné Alpy v diaľke nevidíme ani náhodou. Ale aspoň pozorujeme premávku a uliciach mesta. Vidíme dlhočiznú ulicu Colombo street, po ktorej o chvíľu sami kráčame. Janko objavuje obchod s rôznymi vojenskými vecami a vlajkami (neskôr kupuje novozélandskú vlajku). Obedujem v indickej reštaurácii (Janko v McDonalde). Podarí sa mi zarezervovať telefonicky lístky na vlak z Wellingtonu na piatok ráno. Navštevujeme Canterbury Museum, kde nás zaujme najmä skvelá expozícia o Antarktíde (takmer všetky expedície na južný pól majú začiatok práve v Christchurchi). V meste objavujeme sochu Scotta, známeho anglického polárnika. Pred šiestou sa vraciame autobusom domov, kde nás Rosaline už čaká. Je zvedavá, čo sme videli a po večeri nás zaviezla na druhú stranu Port Hills. Obvykle odtiaľto je vidieť celý polostrov Banks Peninsula, ale nie dnes (vystúpali sme do oblakov a okolo nás je hustá hmla). Tak schádzame dolu do Lytteltonu, ktorý je malým prístavným mestečkom. S Christchurchom ho spája takmer dvojkilometrový tunel (najdlhší na NZ) a my sa ním vraciame domov.

Kaikoura (13.2.2002 - streda)

Budíček je pred siedmou. Po raňajkách sa lúčime s Rosaline a Greg nás odváža pred hostel Charlie B's. V daždi čakáme na Kiwi Bus. Mešká 15 minút (však šofér ja Kane). Zápchami v centre sa derieme na sever a dovidenia, upršaný Christchurch! Celý cestu poprchá a zahmlievajú sa okná. V Cheviote je prestávka my si v bufete dávame sendvič. Pred jednou prichádzame do Kaikouri. Kane nás ešte odvezie na koniec polostrova, kde je rozsiahla tulenia kolónia. Vlny sa rozbíjajú o skaly, na ktorých ležia oddychujúce tulene.
Kaikoura sa stala v posledných rokoch známym mestom najmä vďaka možnosti sledovania veľrýb a delfínov (odveziete sa na loďke na otvorené more, pomocou vrtuľníkov lokalizujú delfínov a v kombinézach so šnorcheľmi možete plávať medzi delfínmi - vraj je to úžasné (a samozrejme poriadne drahé)). My nič podobné nemáme v pláne a tak plánujeme zostať len jeden deň. Ubytovaní sme v hosteli Topspot. Naši spolubývajúci sú dvaja Angličania, ktorí sú v Kaikoure už týždeň (!). Chcú totiž vidieť delfínov, ale tieto dolphin-swimming a whale-watching sú možné iba za priaznivého počasia (v daždi sa nedajú delfíny lokalizovať) a každý deň v uplynulom týždni boli všetky tieto aktivity zrušené.
Obedujeme v pizzerii. Keď vedúci zistí, že sme Slováci, vychrlí na nás zopár fráz ako dobré pivo, guláš, kozy (???)... Dážď mierne ustáva (aspoň sa nám zdá) a tak ideme sa ideme prejsť po pobreží. Vychádzame aj na kopec nad mestom. Zhora pozorujeme Tichý oceán a nehybnú Kaikouru. Za jasného počasia je vraj vidieť aj zasnežené vrcholky Južných Álp (o tom si môžeme nechať len snívať). Podvečer sme už v hosteli. Varíme si polievku, oddychujeme a pozeráme telku (zjazd žien). Zajtra nás čaká návrat na severný ostrov...