|
Cesta na Nový Zéland (25.1.- 17.2.2002)
|
Back | |
Odlet
Po niekoľkomesačných prípravách, keď sme museli naše plány prispôsobiť
čiastočne škole, vybaviť letenky (čo bolo dosť obtiažne, keďže drvivá
väčšina lietadiel letiacich na Zéland je plne obsadená mesiace pred
odletom) a víza, sa dňom odletu stal 25.január 2002. Zimné skúškové
obdobie som absoloval (úspešne) už v nastávajúcej cestovnej horúčke.
Deň pred odletom som ešte stihol premiéru prvého dielu filmového spracovania
Pána Prsteňov (s jedinečnou hobitovskou novozélandskou scenériou, aby
sme sa už nasledujúce zimné ráno (piatok 25.1.) lúčili s rodičmi na
letisku vo Schwechate. Naša kombinovaná letenka síce spôsobila, že prvý
let (Viedeň-Frankfurt s Lufthansou) sme sa od Nového Zélandu viac vzďaľovali
ako približovali, potom sme nabrali už správny kurz a v lietadle Malaysia
Airlines sme v sobotu ráno 6:50 miestneho času počuli: "Ladies
and gentlemen, welcome in Kuala Lumpur."
Kuala Lumpur
26.1.2002 - sobota
Keďže
naše lietadlo do Aucklandu letí až za 14 hodín, ideme do centra mesta.
To je asi hodinu cesty autom a napriek veľkej iniciatíve miestnych taxikárov,
ktorí sa na nás doslova vrhajú, volíme lacnejší variant - autobus (spiatočný
lístok 45 Ringettov = 550 SK). Vo Viedni bolo pod nulou, tu je vyše
30 stupňov a navyše veľmi vlhko. Plus časový posun a deficit spánku,
takže sme dosť vypatlaní. Náš prvoradý cieľ sú Petronas Towers - najvyššie
budovy na svete. Na výstup na vyhliadku sa rozdávajú časenky, takže
máme prísť o dve hodiny, ale zato je to zadarmo. Vraj sa platilo, ale
v dôsledku teroristických útokov z 11.9. zaznamenali pokles turizmu
(predsa len Malajzia je moslimská krajina) a takto si chcú turistov
získať späť (ak ich získajú, vstupné opäť zavedú). Tak sa trochu ešte
prechádzame v okolí veží a v pravidelných intervaloch dopĺňame tekutiny
(veľmi dôležitá vec pri tunajšej teplote a vlhkosti). O 12:30 sme už
na vyhliadke. Tá však nie je na horných poschodiach budovy, ale asi
v 1/3, kde spája veže vyhliadkový mostík. Výška je to aj tak poriadna
a radšej si ani nepredstavujeme aké to musí byť na najvyšších poschodiach.
Kvôli oparu nie je viditeľnosť ideálna, ale aj tak pozorujeme Kuala
Lumpur z vtáčej perspektívy dobrých 20 minút. V meste ešte míňame blší
trh a mešitu, kde človek nesmie vkročiť bosý alebo nevhodne oblečený.
V tieni stromov hneď vedľa mešity vidíme späť bezdomovcov. Cez rušnú
premávku sa dostávame k sultánovmu palácu. Únava nám už lezie na mozog
a tak aj napriek dostatku času mierime naspäť na letisko, kde si Janko
trochu pospal. Po precíznej kontrole osobných vecí a spiatočných leteniek
nastupujeme do lietadla Malaysia Airlines a o 21:40 vzlietame - smer
Auckland.V lietadle hneď zaspávam, ale len na chvíľu. Potom už len sledujem
našu dráhu na monitore predo mnou a chvíľami študujem knižku Lonely
Planet New Zealand (ktorá sa stáva naším verným spoločníkom na nasledujúce
tri týždne). Nad Austráliou sa rozvidnieva a vidím púšť. Ešte posledných
pár hodín nad Tasmánovým morom a pristávame v Aucklande.
Nový Zéland
Auckland (27.1.2002 - nedeľa)
Pri imigračnej kontrole nám natreli turistické topánky nejakým humusom, aby
zabránili prenosu slovenských mikroorganizmov na novozélandskú pôdu. Vo vstupnej
hale nás už čakal Don Ferguson (je to zhruba 60-ročný pán z Wellingtonu, s ktorým
som sa spoznal počas jeho cestovania po Slovensku. Odvtedy sme v kontakte a
v máji 2001 nás dokonca navštívil).
Už túto noc máme rezervovaný bungalov v Rotorue, takže na Auckland máme iba
toto popoludnie. Navyše s Jankom sme za posledných 40 hodín toho veľa nenaspali,
a tak v prístave počas prechádzky takmer zaspávame. Voláme ešte pre istotu domov
(na Slovensku sú síce 3 hodiny ráno (presne 12-hodinový posun), takže vytrhávame
našich zo spánku, ale oni sami nám zdôrazňovali nech hneď po prílete zavoláme...).
V centre navštevujeme vyhliadku na SkyTower. Bola postavená pred pár rokmi a
je to v súčasnosti najvyššia budova na južnej pologuli. Novozélanďania sú na
tento primát veľmi pyšní. Okolo pol šiestej vyrážame do 234-km vzdialeného mesta
Rotorua.
Rotorua (28.1.2002 - pondelok)
Po zaslúženou 12-hodinovom spánku máme celý deň na spoznanie tohto mesta, ktoré
je zaujímavé hneď z dvoch dôvodov. Je to jednak charakteristický sírový zápach,
ktorý sa šíri celým mestom. V oblasti Rotoruy je mnoho gejzírov a dier odkiaľ
vychádza horúca para. Vďaka tomu sa stala atrakciou pre turistov, ale aj zdrojom
energie pre domácich. V 80-tych rokoch však niektoré gejzíry slabli a úrady
museli obmedziť využívanie geotermálnej energie domácnosťami, aby sa povesť
Rotoruy ako mesta gejzírov zachovala.
Ďalej je to centrum maorskej kultúry - nachádzajú sa tu mnohé maorské stavby
(Maori meeting houses) a niečo ako skanzen maorskej dediny (Maori village). Maori prišli
na Nový Zéland okolo roku 1000 a našli tu ideálne podmienky na život = priaznivá
klíma, ľahko loviteľné obrovské vtáky Moa (nevedeli lietať a preto okolo roku 1500 vyhynuli),
vriace pramene a jazierka, kde sa dala potrava variť. V súčasnosti sú Maori plne integrovaní v novozélandskej
spoločnosti, ich kultúrna identita je zachovaná a maorské rezbárske výrobky
nechýbajú v žiadnom suveníršope.
My najprv navštevujeme neďaleký park Rainbow
Springs, kde máme možnosť vidieť veľké papraďovité stromy, pstruhy v jazierku
a zaujímavé druhy novozélandských vtákov ("drzá" Kea, Kiwi - symbol
NZ). Väčšina novozélandského vtáctva nevie lietať, pretože tu nemajú prirodzených
nepriateľov a nepotrebovali sa to naučiť. Ale už je najvyšší čas, pretože s
príchodom Európanov v 18. a najmä 19. storočí sa tu objavili rôzne hlodavce,
pre ktoré sú tieto vtáky ľahkým sústom a najväčší pesimisti očakávajú vykynoženie
vtáka Kiwi do roku 2030. Oproti parku Rainbow Springs sa nachádza farma s úžitkovými
zvieratami (ovce, kravy, strážne psy) a tu sme návštevníkmi predstavenia Farm
Show (okrem nás ešte asi 50 Japoncov, 30 Číňanov a nejakí domáci, Austrálčania
a Američania). Dvaja chlapíci posielajú psov, aby nahnali pár ovcí do vybranej
ohrady, doja tam kravu, strihajú ovce (to je najzaujímavejšie). Chcú zapojiť
publikum do výroby masla a chlapík vyberá mňa, nech pomixujem smotanu. Keďže
som zvyknutý od starej mamy z Popradu, ide mi to dobre a chlapík ukazuje udiveným
Japoncom, že smotana sa mení na (skoro)maslo. Na záver ešte obdržíme kúsok vlny
z ostrihanej ovce a opúšťame Rainbow Springs.
Ďalšia naša zastávka je jazero Rotorua (v maorčine rua=jazero, roto=druhý. Teda
bolo to druhé jazero, ktoré v oblasti Maori objavili). V strede jazera je ostrov
Mokoia a keďže Maori milujú legendy a báje, aj k tomutu miestu sa jedna viaže.
Vraj na brehu a na ostrove žili kedysi dva znepriatelené maorské kmene. Toto
nepriateľstvo stálo v ceste láske dvoch ľudí, ale keď dievčina z brehu počula
ľúbeznú flautu svojho milého, napriek vzdialenosti sa vrhla do jazera a plávala
na ostrov. Aj keď v polceste flauta stíchla, s vypätím všetkých síl dokázala
doplávať na ostrov. Keď náčelníci kmeňov (zhodou okolnosti rodičia inkriminovaných
osôb) videli silu lásky, uzavreli prímerie. Pekné, nie? My tu vidíme priviazané člny, opaľujúcich sa
ľudí, je príjemné letné počasie. Neďaleko sa nachádza St.Faith's Anglican Church
a Ohinemutu Maori Village a tak sa tam ideme pozrieť. V strede areálu je nádherný
Maori Meeting House, ktorý pravdepodobne slúžil ako miesto porád vedúcich predstaviteľov
kmeňa. Dominuje červené drevo a v ňom vyrezané ornamenty. Dovnútra sa vojsť
nedá a tak len cez okienko vidíme vnútri pár malieb a rezieb. Podobné stavby
vidíme aj v Maori Crafts & Arts Institute, kde sa ale okrem takýchto reprezentatívnych
domov nachádzajú aj obyčajné príbytky, v akých Maori kedysi bývali. Sú to nízke
domy s jednou-dvoma izbami. Vchádza sa otvorom bez dverí či prahu. Ani okná
nie sú nijako tesnené (vraj to nepotrebovali, keďže vďaka priaznivej klíme nepoznali,
čo je to krutá zima). Táto Maori village je už súčasťou geotermálneho areálu
s množstvom gejzírov, horúcich bahenných močiarov a vriacich jazier. Po označených
chodníkoch sa prechádzame v sírnatej aróme pomedzi výpary a bublajúce bahná
(nechcel by som tam spadnúť) a uvedomujeme si ako Zem pod nami "žije".
Večer nás Don ešte odvezie k jazeru Tarawera, kde nám chce ukázať sopku Mt.Tarawera,
ale počasie sa v priebehu pár minút mení a zažívame našu prvú novozélandskú
búrku. Takže vidíme iba kúsok nejakej vody pred nami a radšej ani nevychádzame
z auta (na druhý deň máme väčšie šťastie). Po návrate do kempu sa regenerujeme
v open-air hot pools (horúce kúpele), ktoré sú jeho súčasťou. Stále síce prší,
ale z bazénika nám trčí iba hlava , takže zároveň sme v hrejivom teple. V tejto
kontrastnej situácii si napriek daždivej koncovke pochvaľujeme náš prvý deň
na Novom Zélande.
|
|
|
|