Novozélandská vlajka

Cesta na Nový Zéland

(25.1.- 17.2.2002)

BackKliknutím vytlačíte tento text

Kuala Lumpur | Severný ostrov | Južný ostrov | Queenstown | Mt.Cook & Christchurch | Auckland

Odlet

Po niekoľkomesačných prípravách, keď sme museli naše plány prispôsobiť čiastočne škole, vybaviť letenky (čo bolo dosť obtiažne, keďže drvivá väčšina lietadiel letiacich na Zéland je plne obsadená mesiace pred odletom) a víza, sa dňom odletu stal 25.január 2002. Zimné skúškové obdobie som absoloval (úspešne) už v nastávajúcej cestovnej horúčke. Deň pred odletom som ešte stihol premiéru prvého dielu filmového spracovania Pána Prsteňov (s jedinečnou hobitovskou novozélandskou scenériou, aby sme sa už nasledujúce zimné ráno (piatok 25.1.) lúčili s rodičmi na letisku vo Schwechate. Naša kombinovaná letenka síce spôsobila, že prvý let (Viedeň-Frankfurt s Lufthansou) sme sa od Nového Zélandu viac vzďaľovali ako približovali, potom sme nabrali už správny kurz a v lietadle Malaysia Airlines sme v sobotu ráno 6:50 miestneho času počuli: "Ladies and gentlemen, welcome in Kuala Lumpur."

Kuala Lumpur

26.1.2002 - sobota

Petronas Towers v Kuala Lumpur Najvyššie budovy na svete Keďže naše lietadlo do Aucklandu letí až za 14 hodín, ideme do centra mesta. To je asi hodinu cesty autom a napriek veľkej iniciatíve miestnych taxikárov, ktorí sa na nás doslova vrhajú, volíme lacnejší variant - autobus (spiatočný lístok 45 Ringettov = 550 SK). Vo Viedni bolo pod nulou, tu je vyše 30 stupňov a navyše veľmi vlhko. Plus časový posun a deficit spánku, takže sme dosť vypatlaní. Náš prvoradý cieľ sú Petronas Towers - najvyššie budovy na svete. Na výstup na vyhliadku sa rozdávajú časenky, takže máme prísť o dve hodiny, ale zato je to zadarmo. Vraj sa platilo, ale v dôsledku teroristických útokov z 11.9. zaznamenali pokles turizmu (predsa len Malajzia je moslimská krajina) a takto si chcú turistov získať späť (ak ich získajú, vstupné opäť zavedú). Tak sa trochu ešte prechádzame v okolí veží a v pravidelných intervaloch dopĺňame tekutiny (veľmi dôležitá vec pri tunajšej teplote a vlhkosti). O 12:30 sme už na vyhliadke. Tá však nie je na horných poschodiach budovy, ale asi v 1/3, kde spája veže vyhliadkový mostík. Výška je to aj tak poriadna a radšej si ani nepredstavujeme aké to musí byť na najvyšších poschodiach. Kvôli oparu nie je viditeľnosť ideálna, ale aj tak pozorujeme Kuala Lumpur z vtáčej perspektívy dobrých 20 minút. V meste ešte míňame blší trh a mešitu, kde človek nesmie vkročiť bosý alebo nevhodne oblečený. V tieni stromov hneď vedľa mešity vidíme späť bezdomovcov. Cez rušnú premávku sa dostávame k sultánovmu palácu. Únava nám už lezie na mozog a tak aj napriek dostatku času mierime naspäť na letisko, kde si Janko trochu pospal. Po precíznej kontrole osobných vecí a spiatočných leteniek nastupujeme do lietadla Malaysia Airlines a o 21:40 vzlietame - smer Auckland.V lietadle hneď zaspávam, ale len na chvíľu. Potom už len sledujem našu dráhu na monitore predo mnou a chvíľami študujem knižku Lonely Planet New Zealand (ktorá sa stáva naším verným spoločníkom na nasledujúce tri týždne). Nad Austráliou sa rozvidnieva a vidím púšť. Ešte posledných pár hodín nad Tasmánovým morom a pristávame v Aucklande.

Nový Zéland

Auckland (27.1.2002 - nedeľa)

Tesne po prílete na Nový Zéland SkyTower v Aucklande Pri imigračnej kontrole nám natreli turistické topánky nejakým humusom, aby zabránili prenosu slovenských mikroorganizmov na novozélandskú pôdu. Vo vstupnej hale nás už čakal Don Ferguson (je to zhruba 60-ročný pán z Wellingtonu, s ktorým som sa spoznal počas jeho cestovania po Slovensku. Odvtedy sme v kontakte a v máji 2001 nás dokonca navštívil).
Už túto noc máme rezervovaný bungalov v Rotorue, takže na Auckland máme iba toto popoludnie. Navyše s Jankom sme za posledných 40 hodín toho veľa nenaspali, a tak v prístave počas prechádzky takmer zaspávame. Voláme ešte pre istotu domov (na Slovensku sú síce 3 hodiny ráno (presne 12-hodinový posun), takže vytrhávame našich zo spánku, ale oni sami nám zdôrazňovali nech hneď po prílete zavoláme...). V centre navštevujeme vyhliadku na SkyTower. Bola postavená pred pár rokmi a je to v súčasnosti najvyššia budova na južnej pologuli. Novozélanďania sú na tento primát veľmi pyšní. Okolo pol šiestej vyrážame do 234-km vzdialeného mesta Rotorua.

Rotorua (28.1.2002 - pondelok)

Po zaslúženou 12-hodinovom spánku máme celý deň na spoznanie tohto mesta, ktoré je zaujímavé hneď z dvoch dôvodov. Je to jednak charakteristický sírový zápach, ktorý sa šíri celým mestom. V oblasti Rotoruy je mnoho gejzírov a dier odkiaľ vychádza horúca para. Vďaka tomu sa stala atrakciou pre turistov, ale aj zdrojom energie pre domácich. V 80-tych rokoch však niektoré gejzíry slabli a úrady museli obmedziť využívanie geotermálnej energie domácnosťami, aby sa povesť Rotoruy ako mesta gejzírov zachovala.
Ďalej je to centrum maorskej kultúry - nachádzajú sa tu mnohé maorské stavby (Maori meeting houses) a niečo ako skanzen maorskej dediny (Maori village). Maori prišli na Nový Zéland okolo roku 1000 a našli tu ideálne podmienky na život = priaznivá klíma, ľahko loviteľné obrovské vtáky Moa (nevedeli lietať a preto okolo roku 1500 vyhynuli), vriace pramene a jazierka, kde sa dala potrava variť. V súčasnosti sú Maori plne integrovaní v novozélandskej spoločnosti, ich kultúrna identita je zachovaná a maorské rezbárske výrobky nechýbajú v žiadnom suveníršope.
Park Rainbow  Springs My najprv navštevujeme neďaleký park Rainbow Springs, kde máme možnosť vidieť veľké papraďovité stromy, pstruhy v jazierku a zaujímavé druhy novozélandských vtákov ("drzá" Kea, Kiwi - symbol NZ). Väčšina novozélandského vtáctva nevie lietať, pretože tu nemajú prirodzených nepriateľov a nepotrebovali sa to naučiť. Ale už je najvyšší čas, pretože s príchodom Európanov v 18. a najmä 19. storočí sa tu objavili rôzne hlodavce, pre ktoré sú tieto vtáky ľahkým sústom a najväčší pesimisti očakávajú vykynoženie vtáka Kiwi do roku 2030. Oproti parku Rainbow Springs sa nachádza farma s úžitkovými zvieratami (ovce, kravy, strážne psy) a tu sme návštevníkmi predstavenia Farm Show (okrem nás ešte asi 50 Japoncov, 30 Číňanov a nejakí domáci, Austrálčania a Američania). Dvaja chlapíci posielajú psov, aby nahnali pár ovcí do vybranej ohrady, doja tam kravu, strihajú ovce (to je najzaujímavejšie). Chcú zapojiť publikum do výroby masla a chlapík vyberá mňa, nech pomixujem smotanu. Keďže som zvyknutý od starej mamy z Popradu, ide mi to dobre a chlapík ukazuje udiveným Japoncom, že smotana sa mení na (skoro)maslo. Na záver ešte obdržíme kúsok vlny z ostrihanej ovce a opúšťame Rainbow Springs.
Ďalšia naša zastávka je jazero Rotorua (v maorčine rua=jazero, roto=druhý. Teda bolo to druhé jazero, ktoré v oblasti Maori objavili). V strede jazera je ostrov Mokoia a keďže Maori milujú legendy a báje, aj k tomutu miestu sa jedna viaže. Vraj na brehu a na ostrove žili kedysi dva znepriatelené maorské kmene. Toto nepriateľstvo stálo v ceste láske dvoch ľudí, ale keď dievčina z brehu počula ľúbeznú flautu svojho milého, napriek vzdialenosti sa vrhla do jazera a plávala na ostrov. Aj keď v polceste flauta stíchla, s vypätím všetkých síl dokázala doplávať na ostrov. Keď náčelníci kmeňov (zhodou okolnosti rodičia inkriminovaných osôb) videli silu lásky, uzavreli prímerie. Pekné, nie? Maori Meeting House v Rotorue My tu vidíme priviazané člny, opaľujúcich sa ľudí, je príjemné letné počasie. Neďaleko sa nachádza St.Faith's Anglican Church a Ohinemutu Maori Village a tak sa tam ideme pozrieť. V strede areálu je nádherný Maori Meeting House, ktorý pravdepodobne slúžil ako miesto porád vedúcich predstaviteľov kmeňa. Dominuje červené drevo a v ňom vyrezané ornamenty. Dovnútra sa vojsť nedá a tak len cez okienko vidíme vnútri pár malieb a rezieb. Podobné stavby vidíme aj v Maori Crafts & Arts Institute, kde sa ale okrem takýchto reprezentatívnych domov nachádzajú aj obyčajné príbytky, v akých Maori kedysi bývali. Sú to nízke domy s jednou-dvoma izbami. Vchádza sa otvorom bez dverí či prahu. Ani okná nie sú nijako tesnené (vraj to nepotrebovali, keďže vďaka priaznivej klíme nepoznali, čo je to krutá zima). Táto Maori village je už súčasťou geotermálneho areálu s množstvom gejzírov, horúcich bahenných močiarov a vriacich jazier. Po označených chodníkoch sa prechádzame v sírnatej aróme pomedzi výpary a bublajúce bahná (nechcel by som tam spadnúť) a uvedomujeme si ako Zem pod nami "žije". Večer nás Don ešte odvezie k jazeru Tarawera, kde nám chce ukázať sopku Mt.Tarawera, ale počasie sa v priebehu pár minút mení a zažívame našu prvú novozélandskú búrku. Takže vidíme iba kúsok nejakej vody pred nami a radšej ani nevychádzame z auta (na druhý deň máme väčšie šťastie). Po návrate do kempu sa regenerujeme v open-air hot pools (horúce kúpele), ktoré sú jeho súčasťou. Stále síce prší, ale z bazénika nám trčí iba hlava , takže zároveň sme v hrejivom teple. V tejto kontrastnej situácii si napriek daždivej koncovke pochvaľujeme náš prvý deň na Novom Zélande.
Westcoast (Glaciers )