Cesta na Nový Zéland (25.1.- 17.2.2002)

Back

Prechod na južný ostrov, Nelson (1.2.2002 - piatok)

Ráno pred siedmou budíček. Cestou do Wellingtonu je zápcha, ale odchod autobusu stíhame. Čaká nás prekvapenie - prichádza starý rozheganý autobus (ročník 1966). Ale dozvedáme sa, že je to len recesia a tento model nás berie iba na ferry terminal (nástupište na trajekt). Nasleduje kontrola lístkov a o chvíľu sme už na palube Intersilanderu. To ešte netušíme, čo nás čaká - na otvorenom mori neustále fučí a tomu zodpovedá aj veľkosť vĺn. La Manche je oproti tomu prechádzka ružovým sadom. Loď sa od prvej chvíle natriasa (najmä vpredu keď naráža do 7-8 metrových vĺn). Po hodine cesty je väčšina záchodov obsadená a počuť z nich charakteristické zvuky. My sa našťastie držíme (resp. naše žalúdky), len aby aj trajekt vydržal. Po dvoch hodinách plavby cez Cookovu úžinu vchádzame do zálivu Marlborough Sounds a posledná hodinka prebieha pokojne. Vystupujeme v Pictone. Presadáme do zeleného (už komfortného a klimatizovaného) Kiwi autobusu. Náš šofér sa volá Kane a je zároveň aj sprievodcom, bavičom a organizátorom. Osadenstvo autobusu tvoria väčšinou mladí ľudia (hlavne Angličania). Janko je pravdepodobne najmladší. Kane nás víta v Kiwi buse a želá nám príjemnú cestu. Prechádzame cez dediny Havelock a Canvastown do Nelsonu. Nelson je štartovacím miestom pre celodenné výlety do Abel Tasman National Park (s možnosťami napr. kajakovania pozdĺž nádherných pláží), ale my to nemáme v pláne a chceme zostať len jednu noc. Výhoda cestovania s Kiwi busom je, že ak nemáme vybavené ubytovanie (čo nemáme), zariadia to oni (resp. v našom prípade Kane). Ubytujeme sa v hosteli Bumbles. Sme poriadne hladní a tak vyrážame do mesta. Janko v LonelyPlanet New Zealand vyčítal, že je tu McDonald's a tak sme jasní (moje protesty nepomôžu). Nelson je posledné väčšie mesto pred odchodom na západné pobrežie a tak kupujeme preventívne ešte jednu kazetu do kamery (neskôr sa zíde). Posielame ešte emaily na Slovensko a ideme sa poprechádzať po meste. Chceme výjsť na kopec nad mestom, aby sme mali nejaký výhľad, ale je príliš ďaleko a tak to vzdávame. Aspoň vidíme kostol a park. Tak ideme cez mesto na druhú stranu - k moru. Prídeme tam - a more nikde. Pred nami sa rozprestiera len obrovská bahenná pláň, potom v diaľke mólo a za ním niekde (možno) more. Sklamaní sa vraciame naspäť do centra (ak sa to tak dá nazvať). V supermarkete si kupujeme čerstvé banány a vraciame sa do hostela. Tam sa už mastí biliard. Máme spolubývajúceho Franka z Holandska, ktorý dnes absolvoval celodenné kajakovanie a je z toho hotový. Ale číta Pána Prsteňov po anglicky a už po siedmykrát (hmmm...).
Nevýhodou cestovania s Kiwi Busom je, že aj keď odísť možete hociktorý deň, hodina je stanovená. A keďže z Nelsonu je to 7:15, tak radšej neponocujeme a líhame si spať skoro.

Kaiteriteri Beach, Westport (2.2.2002 - sobota)

Ráno sa s balením dostávame do časového stresu a keď prichádza autobus, rýchlo je zaplnený a my zostávame (spolu s pár ľuďmi) na chodníku. Čo teraz? Vraj pošlú druhý autobus a tak čakáme. O 10 minút prichádza, ale nie je zelený! Za to je však poloprázdny a tak sa pohodlne usádzame - každý cestujúci na dvojsedadle. Šofér sa volá Darren a je to maximálny týpek - veselý, samý úsmev a sranda. Hodíme reč s babami, čo nastúpili spolu s nami - sú to Írky a po chvíli už hrá kazetka U2 (čo ma teší). Míňame mestečko Motueka a potom už zastavujeme pri Kaiteriteri Beach. Je to jedna z mnohých okolitých piesočnatých pláží, ktoré sa tiahnu celým parkom Abela Tasmana (ten je čoby kameňom dohodil, ale nemáme ho v itinerári). Chvíľu šplháme po asfaltke snažiac sa nájsť nejaký lesný chodník ale bezúspešne a tak aspoň vyjdeme na vyhliadku Kaka Point nad oceánom. Je krásne modrá obloha a nás to zláka okúsiť oceán. Kúpanie je fajn, avšak voda sa mi nezdá mimoriadne teplá. Pred odchodom autobusu sa posilňujeme sendvičmi so šunkou. Cez údolie Motueka valley popri Motueka river sa presúvame do Murchisonu. Cestou máme možnosť vidieť peknú scenériu. V Murchisone bolo začiatkom storočia ničivé zemetrasenie a to je asi to najzaujímavejšie z histórie tejto dediny. Pokračujeme ďalej oblasťou Buller Gorge až do Westportu. Dosiahli sme Westcoast! Bývame v hosteli Marg's Travellers Rest spolu so Švajčiarom Romanom, ktorý nejde s Kiwi Busom, ale stopuje. Tak kecáme o doprave po NZ. Hovorí, že stopovanie je to v pohode a navyše lacné. Ale zase istota autobusu je istota. Hlad nás nasmeruje do Chicken'n'Chicks (jeden z mála otvorených podnikov) a kurča je chutné. V meste okrem prístavu, vyprázdnených ulíc postavených podľa šablóny kolmo na seba nič nie je, navyše začína pršať a ja mám úpal z Kaiteriteri, tak to balíme. Ešte Jankova charakteristika: "Westport - diera na novozélandský spôsob..."

Down the Westcoast (3.2.2002 - nedeľa)

Odchod z Westportu 9:30. Hneď za rohom je Cape Foulwind (Mys nepriaznivého vetra). Nazval ho tak kapitán James Cook, keď mal problém zakotviť s loďami a tak sa len plavil popri brehu. Naprieč polostrovom vedie cestička (prechádzka na hodinu) a vrele ju odporúčam. Silný vietor a obrovské vlny, ktoré sa trieštia o drsné skaly pripravia každému úchvatné divadlo, ktoré sa dá sledovať veľmi dlho (už naozaj chápem, že kapitán Cook tu mal problémy). Kúsok ďalej je pamätná tabuľa oznamujúca, že v tejto lokalite sa nachádzal Abel Tasman, keď v decembri 1642 ako prvý Európan zbadal pobrežie Nového Zélandu (ako ho sám nazval). (Len tak mimochodom, práve toto miesto je najbližšie k Austrálii.) Cestou vidíme aj tuleniu kolóniu (počet 20-30). Vyvaľujú sa na skalách, totálny veget, vlny na nich špliechajú a je im dobre. Na parkovisku nás už čaká autobus a kŕdeľ nelietajúcich vtákov Keha, ktorý žije iba v tejto časti NZ a je prísne chránený.
Po jedinej ceste západným pobrežím ideme smerom na Punakaiki. Naša prvá zastávka je niekde medzi Charlestonom a Punakaiki - Truman track. Taká polhodinová prechádzka hustým lesom, ktorý oddeľuje cestu od oceánu. Potom sme už na pláži a opäť sa môžeme zahľadieť do hypnotizujúcich vĺn. Za nami sa týči zaoblená kamenná stena poznačená morskou činnosťou. Ideme ďalej. Prichádzame do Punakaiki a národného parku Paparoa. Punakaiki Pancakes Rocks - palacinkové kamene. Naozaj vidíme pred sebou týčiace sa kamenné steny, ktoré ako keby tvorili tenké kamenné dosky naukladané jedna na druhej. Treba vidieť. Zároveň sú tu aj tzv. Blowholes (ťažko preložiť, ale sú to skrátka jamy či diery, ktoré sú vytvorené morskou činnosťou a sú prakticky pod chodníkom, po ktorom chodia turisti (a my). Prichádzajúca vlna narazí do uzatvoreného priestoru a vyšplechne kolmo hore za charakteristického dutého nárazového zvuku.). V bufete si kupujeme malú pizzu a naberáme kurz Greymouth.
Greymouth je najväčšie mesto na západnom pobreží. Má zhruba 10 000 obyvateľov, z ktorých každým rokom nejaká časť ubudne. Kedysi, koncom 19.storočia, to však bolo úplne ináč. Ľudia sa sem doslova hrnuli. Dôvod? Zlatá horúčka. Po objavení zlata na západnom pobreží sa sem nahrnuli zlatokopi z celého NZ aj zo sveta. Greymouth mal vraj 50 000 obyvateľov. Ale ako rýchlo horúčka prišla, tak rýchlo odišla a s ňou aj ľudia. Napríklad Charlston, cez ktorý sme išli, mal kedysi 5000 obyvateľov, teraz 150. V Greymouthe máme asi hodinovú pauzu (hlavne kvôli bankomatuchtivým). Je nedeľa a obchody sú zatvorené a tak čas trávime prechádzaním sa popri rieke a neskôr čakaním na stanici na príchod vlaku z Christchurchu (je to štreka spájajúca východné a západné pobrežie vedúca cez horský priesmyk Arthur's Pass, ktorá je drahá ale turistami využívaná). Vlak mešká a my sa ho nedočkáme, pretože už musíme ísť. Prechádzame najrýchlejšie vymierajúcim mestečko na Novom Zélande, Hokaitiki, a potom už dorážame k "hotelu - baru" pri jazere Mahinapua. Je to na dnes naša konečná destinácia a vyzerá to kultovo. Rovná cesta od severu na juh, kam oko dovidí nikde žiadne obydlie, len tento motel ako vystrihnutý z divokého západu. Za ním oceán (a hučiace vlny), na druhej strane cesty les a jazero Mahinapua. Pri dobrom počasí je od jazera vidieť biele vrcholky Južných Álp, my však vidíme len zamračenú oblohu. Po krátkej prechádzke sa vraciame do nášho bungalova. Spolubývajúci - mladá Kanaďanka, trochu starší Kanaďan a dve Španielky (S Kanaďanom hádžeme reč o hokeji a nastávajúcej olympiáde. Zhodneme sa, že finále Kanada-Slovensko je najlepšie možné riešenie). Čas do večere (poriadny steak) si krátim kecaním s Američanom Robom (perfektný týpek), Dánkou Vibe, Švajčiarkou a Poliakom a skúšame sa z geografických znalostí. On ich má Američana vysoko nadpriemerné, na oplátku ma hecuje, že nenapíšem ani 20 amerických štátov. Tak ich píšem. Hneď ich mám 40, čo uznanlivo kvituje. Tak to chceme dokončiť, ale zastavíme sa na 47. Ide nám na pomoc ďalšia Američanka, asi tak 40 r. a máme o jeden viac. Napriek veľkej snahe a sa k 50-ke nedostaneme a ideme na večeru.
Musím sa ešte zmieniť o vedúcom tohto zariadenia. Šéfom je tu istý 77-ročný Les, ktorý je určite najznámejším človekom na Westcoaste. Už jeho výzor (dlhá brada, dlhé šedivé vlasy, oblečenie) je neprehliadnuteľné. A svojím žoviálnym prístupom si získal okamžite nás všetkých. Napriek tomu, že hotel je dosť od ruky, Les má dobré tržby. Kiwi Bus tu totiž robí každý deň pravidelnú zastávku cez noc a tak tu je každý večer skupina nových ľudí. Fotky s dátumami na stenách baru zachytávajúce zabávajúcu sa spoločnosťi svedčia o tom, že tu nezaháľali a poriadne to roztočili.
Aj my sme po večeri informovaní, že o hodinu začína párty s prvkami maškarného bálu. Baby majú byť oblečené len v plastikových sáčkoch na smeti a chalani v babských šatách. Keď prichádzam (preoblečený len tak decentne), zábava je už v plnom prúde - hudba vyhráva (prevažne Abba a pod.), tancuje sa, pivo sa pije. Samozrejme prím hrajú Angličania a Írky. Ja debatujem najmä s už známymi Američanmi. Dozvedám sa o živote v Oregone. Okolo polnoci sa lúčim.

Daždivý deň a príchod do Franz Joseph Village (4.2.2002 - pondelok)

Budíme sa do daždivého rána. Mračná zahalili oblohu. Ďakujeme Lesovi za skvelé pohostenie a vyrážame smerom na juh. Časť osadenstva autobusu je mierne "pokrčená" (prečo asi?) a dospáva. Ale program sa nemení a ani tradičné zastávky počas dňa.
Prvá - Bushman's Centre. Za 4 NZD máme prehliadku domčeka miestneho "bushmana", vypchaté aj živé zvieratá (jeleň, sviňa, úhor a "possum" - neviem preklad ale je to nejaký hlodavec) a aj hádzanie nožom, sekerou a lukostreľbu. S tou sekerou mi to príliš nejde (Careful With That Axe, ...).
Druhá zastávka o pár kilometrov ďalej - Gold Mining Centre. Jedna skupina ľudí ide na paintball, menšia (v ktorej som aj ja s Jankom) ide ryžovať zlato. Cestou k rieke Wanganui nám sprievodca, vedúci zlatokop, ukazuje chatrč, v ktorej býval nejaký iný zlatokop Frank pred 150 rokmi. Ukazuje nám jeho vedro, čižmy, nástroje, hovorí o jeho ťažkom živote. Pri rieke nám ukazuje ako sa správne ryžuje a my sa zohnutí, v slabom daždi, stojac na brehu rieky snažíme uvidieť na dne panvice aspoň pár zrniek. Po polhodine ma už bolí chrbát, ale odnášam si pár zrniek na pamiatku. Na otázku, akú majú cenu, sa dozvedám, že asi 10 NZD - presne toľko ako sme za tento zážitok zaplatili... V autobuse si vymieňame dojmy s paintballistami a potom už prichádzame do Franz Joseph Village.
Franz Joseph Village ja malá dedinka zriadená pre potreby turistov, ktorých tu láka ľadovec Franza Josepha. My sme ubytovaní v chatke spoločne s už známymi Írkami Mariou, Bridgette a Catherine (ktoré hneď vyvesili z okna írsku zástavku), Izraelčanom Adym a Angličanmi Ryanom a Andym. Hlavne Ady a Ryan sú podarená dvojica (cestujú spolu z Christchurchu) a pri rozprávaní ich zážitkov padáme smiechom na zem (historky a japonských turistkách, o foťáku padnutom v jazierku, ...). Zostávame tu dve noci a zajtra máme pred sebou voľný deň (len aby sa počasie umúdrilo). Po večeri (opäť nejaké kurča s hranolkami) ideme do turistického informačného centra po nejaké mapky a zistiť predpoveď (tá nie je dobrá). Potom už relaxujeme na izbe. Janko počúva walkmana, Ryan si pochvaľuje LePayaco a večer sa spoločnosť presúva do baru. Väčšina sa teší na zajtrajší výstup po ľadovci (po 60 NZD), my však volíme lacnejšiu alternatívu nejakej normálnej túry.

Ľadovec Franza Josefa (5.2.2002 - utorok)

Takto nazval ľadovec istý rakúsky objaviteľ na počesť panovníka rakúsko-uhorskej ríše. My sa do ružova vyspatí poberáme po asfaltke smerom k ľadovcu. Na polceste je tabuľa: "Tu bol spodný koniec ľadovca v roku 1850." Hlavne posledné desaťročia (s výnimkov rokov 1991-94) ľadovec kvôli otepľovaniu rapídne ustupuje. Posledná zákruta a vidíme ho - je mohutný a zvrásnený (a zo spodu špinavý). V blízkosti ľadovca sú tabule opozorňujúce na riziko odlomenia kusov ľadu. Tak sa držíme radšej ďalej. Po vrchu ľadovca vidíme šplhať sa hore skupinky vybavené cepínmi a mačkami na nohách. Ľadovec vytvára dolinu, ktorou v spodnej časti tečie rieka Waiho (vyviera z ľadovca). Zaujímavá príhoda: Niekedy začiatkom 20.storočia havarovalo v snežnej búrke ľadovca lietadielko s dvoma osobami. Nenašli ho. Zakryl ho sneh, ktorý sa postupne premenil na ľad a lietadlo zostalo zamrazené v ľadovci. Ale keďže ľadovec sa posúva (asi 1 m za deň, čo je 5-krát rýchlejšie ako ľadovce napr. v Alpách), po pár rokoch "vypľul" lietadielko na spodnom konci ľadovca aj s obeťami.
Prechádzame na druhú stranu rieky Waiho a dostávame sa k Robertsovmu chodníku. Vedie bokom doliny a potom stúpa nad ľadovec až k Roberts Track Pointu (vyhliadka na väčšiu časť ľadovca). Chceme sa tam dostať, ale počasie je nepriaznivé a čím sme vyššie, tým viac poprchá (až prší). Janko je z toho mimoriadne nervózny a tak to otáčame. Do dediny sa vraciame inou cestou (cez les). Na chvíľu máme problémy so značkou a cestou, keď na jednom mieste chýba mostík. Trochu krkolomne schádzame svahom do riečiska, ale našťastie pokračujeme bez ujmy na zdraví. Prichádzame do dediny, kde večeriame v už osvedčenej reštaurácii a potom sa vraciame do chatky. Tam už sú všetci glacier-hikeri a rozprávajú zážitky (vraj ľadovec bol fantastický, všetky diery a tunely v ňom, tak sa teším spolu s nimi). Večer v bare spoznávam Alfreda - chalan z Mexika, ktorý bol na zápase Anglicko-Argentína na MS 1986, keď dal Maradona gól rukou. Wau!

Jazero Matheson, Foxov ľadovec, Wanaka (6.2.2002 - streda)

Zdrhol nám autobus. Nie že by sme zaspali, ale nastalo nedorozumenie, keďže autobusy odchádzali dva - jeden 7:30, druhý 8:30. Ľudia z druhého autobusu povedali Írkam, že autobus ide 8:30 a tie nevediac o prvom to rozšírili. No čo, natlačili sme sa do druhého. Pár ľudí aj tak hneď po chvíli vystupuje na skydiving - tandemový zoskok s padákom. Pri jazere Matheson je hodinová prestávka. Chodník obchádza jazero a máme šťastie - kým včera bolo ešte zamračené, dnes je nádherné počasie, modrá obloha a slniečko. Tak sa nám naskytá pohľad pre bohov - lesknúce sa vrcholy Mt.Cook a Mt.Tasman sa odrážajú na hladine jazera. Táto scéna je zachytená na mnohých pohľadniciach, známkach a takmer v každek publikácii o Novom Zélande. Kocháme sa ešte aj v autobuse. Po chvíli sme vo Fox Village. Presná kópia Franz Joseph Village a aj Foxov ľadovec je na nerozoznanie od ľadovca Franza Josepha. V obchode si ešte kupujeme niečo pod zub, lebo ďalšia prestávka je až o dve hodiny. Tam dávame zbohom západnému pobrežiu a Tasmánovmu moru (ešte ho uvidíme) a pri meste Haast odbočujeme do vnútrozemia. Pred nami je hrebeň Južných Álp, ktorý musíme zdolať cez Haastov priesmyk. Pomaly stúpame a sledujeme hory naookolo. Pri jazere Wanaka vieme, že náš dnešný cieľ (dedina Wanaka) nie je ďaleko. Z reprákov sa ozývajú beatlesovky. Darren (šofér) nám potvrdzuje, že máme miesta na celodenný výlet do Milford Sound z Queenstownu (treba si rezervovať niekoľko dní dopredu). Všetko sa zdá byť ideálne. A veru aj je. Proste nádhera! Ešte míňame jazero Haweia a okolo piatej sme vo Wanake. Pred večerou (v hosteli sa dala prikúpiť k ubytovaniu) sa ideme pozrieť do ulíc. Na brehu jazera sú čajky, vodný lyžiar brázdi hladinu, Slnko akurát zapadá za vrcholmi Južných Álp. Na promenáde pri jazere sú vyrezané a popísané významné dátumy od roku nula po súčasnosť. V internet kafé píšeme novinky domov a vraciame sa do hostela. Po večeri sledujem Angličanov hrať na trávnikou rugby. Je to sranda. Volajú ma, ale vyhováram sa na neznalosť pravidiel (pravde je, že sa mi najedenému nechce). Píšem prvé pohľadnice. Na izbe chvíľu pozeráme telku (!) a zaspávame relatívne skoro.