Reportáž z východu našej vlasti - Vihorlat, Nová Sedlica
(9.9.- 15.9.2002)

Z Bratislavy do Michaloviec

Cez víkend Matúš telefonuje, že plánujú ísť s Horom do Vihorlatských vrchov a či nejdem s nimi. Keďže v pondelok 9.9 mám štátnicu, tak rozhodnutie nechávam na neskôr. Štátnica však dopadla dobre (priam výborne) - takže dávam vedieť nech so mnou počítajú. Stretávame sa večer v krčme U Matúša (ostatne ako každý iný pondelok, avšak my traja s batohmi). Vyrážame 23:50 Zemplínom. Mladý sprievodca si nás podozrivo premeriava, ale lístky sú v poriadku, tak vyfasujeme deky a vankúše. Premenujeme ho na gazdu a vychutnávame si odchod z nočnej Bratislavy. Zakrátko si už "nôtime" z okna novú hymnu výletu "Aejo" (pesnička, ktorá sprevádzala náš odchod z Matúša). Gazda nemá pochopenie a upozorňuje nás, že tu ľudia chcú aj spať. Takticky ustupujeme, a dokonca neskôr si gazdu udobrujeme (pozvaním na kolu). Nejaký čas sa s ním rozprávame, ale únava je silnejšia a lúčime sa. Na lehátku sa spí dobre a po siedmej hodine rannej vystupujeme v Michalovciach. Hneď pri stanici je obrovská Big Billa. Doplníme zásoby, ja dostanem "nádherný" darček - 3,5-kilový melón. Ale našťastie prvý deň nás nečaká nič náročné. Cieľ - Zemplínska Šírava. Program - veget a prispôsobenie sa časovému posunu. Čakanie na autobus vyplníme raňajším posedením na kofole (mimoriadne "zvláštnej" chuti) a dozvedáme sa, že si máme dávať pozor na "Rýchlu rotu" (podľa miestnych je to organizovaná skupina Rómov, ktorí kradnú pri Šírave turistom veci). Ale napriek tomu sa nenechávame odhovoriť a na obed už oddychujeme

Na Zemplínskej Šírave (10.9.)

Šírave naozaj zodpovedá prívlastok Východoslovenské more. Rozľahlá vodná plocha slúži na všakovaké rekreačné aktivity, teraz je bohužiaľ už po sezóne a bezzubé septembrové slnko ani nás neprinúti okúsiť teplotu vody. Ale aj voľným okom vidíme, že čistota vody sa príliš nelíši od bratislavského Draždiaka (asi dôsledok znečistenia z Chemka Strážske). V tieni stromov si na hodinku-dve líhame a dospávame deficit z vlaku. Mierne paranoidnú atmosféru vytvára fakt, že sa nachádzame vo vojenskom areáli, kde je zákaz vstupu, ale nikto z okoloidúcich sa nad našou prítomnosťou nevzrušuje.
Ozýva sa v nás hlad, tak hľadáme nejaké reštauračné zariadenie. Míňame pozatvárané bufety, stánky, atmosféru dotvára žltomodrý plot (žeby Ukrajina?). Nakoniec nám miestni poradia jednu reštauráciu (otvorenú!), ktorá sa na pár hodín stáva našim hlavným stanoviskom. Dávame si niečo pod zub, hlavne Horo je mimoriadne hladný - objednáva si postupne dve hlavné jedlá. Milá servírka nám ochotne uschováva batohy, Horo ide busom naspäť do Michaloviec vybrať peniaze z bankomatu a my s Matúšom na prechádzku k Soľnému jazeru. Rýchlym krokom sme tam za polhodinku. Okolo jazera medzi víkendovými chatkami Košičanov nasávame atmosféru večerného šera a už sa ponáhľame naspäť cez les do našej reštaurácie. Horo nás už čaká. Dáme ešte po kofole a je záverečná (21:00). Vonku stretávame chalana a babu z Česka (Brno+Praha), ktorí chceli pôvodne ísť do Írska (príliš drahé), či do Pobaltia (príliš ďaleko), tak sa rozhodli pre Slanské vrchy (dobrý výber). Chvíľu kecáme a na znak česko-slovenského priateľstva im venujeme polovicu nášho melóna. Rozlúčime sa - odchádzajú do kempu a my na zastávku, kde dúfame, že autobus 21:35 do Remetských Hámrov pôjde.

Remetské Hámre

Autobus našťastie ide (aj keď so značným meškaním) a dokonca v Remeteských Hámroch ešte stíhame otvorenú krčmu, kde pripravujeme itinerár na ďalší deň. Ako nocľah si vyberáme miesto pri historickej lokomotíve pod smrekovcovou alejou. Z prípravy na noc nás vyrušia týpci na starej škodovke s bratislavskou značkou, ktorí nás varujú pred žandármi (že vraj tam nemáme spať). Matúš si z toho nič nerobí, zato Horovi tu niečo "nehrá" a tak sa preventívne vyberáme spať do lesa, kde o nás nikto nevie (Matúš to ohodnotil ako syndróm prvej noci - vraj vtedy sú paranoidné sklony najvýraznejšie). Ráno sa zobúdzame zdraví a živí (a hlavne svieži). Ráno v krčme si dávame teplú praženicu a ešte sa motáme po dedine. Viedla tadiaľto kedysi železnica až na jazero Morské Oko a vôbec, táto obec bola ako prvá v okolí elektrifikovaná, mala vlastnú pílu vďaka pokrokovej grófke Vanderbiltovej, ktorá tu tieto výdobytky zaviedla.

Prechod Vihorlatskými vrchmi (11.9.)

Okolo obeda vyrážame po červenej. Nejdeme okolo Morského Oka, ale po alternatívnej ceste, ktorá jazero obchádza. Počasie je ideálne a do kroku si na povzbudenie podchvíľou spievame hymnu "Aejo". Po asi polhodine je nám jasné, že vihorlatské chodníky sa rapídne líšia od Vysokých či Nízkych Tatier - máme problémy s predraním sa cez krovitý porast, neskôr prvé problémy s nájdením značky. Vystúpame k rázcestníku Lysák a vidíme (aj keď v značnom opare) posledný krát smerom na juh (Remetské Hámre, Šírava v diaľke). Pokračujeme ďalej a vnárame sa do lesa. Nemusím dodávať, že okrem nás tam nikoho niet (a naozaj za celý deň nikoho ani nestretneme). Pri ochranárskej chate si doprajeme prestávku a obedujeme (nejaké chleby, slanina, klobása atď.). Začína poprchať, ale našťastie po chvíli prestáva. Ideme ďalej. Zmocňuje sa nás pocit, že mapy nesedia a že za dohromady 3 hodiny, koľko to malo trvať z Rem. Hámrov na Sninský Kameň, to určite nestihneme. Napájame sa na hranicu Vojenského priestoru Vihorlat (značka ide chvíľu po nej). Žltá značka sa zrazu pripája z opačnej strany ako je to na mape. Pridávame do kroku, lebo chceme byť na Sninskom Kameni za svetla. Po dohromady 5 (!) hodinách sme tam. Máme Morské Oko ako na dlani, zapadajúce slnko v pozadí a ostrý severák nám šľahá do tváre. Proste nádhera. Už nás čaká len zostup do Zemplínskych Hámrov. Posledná fáza zostupu je podmienená baterkou, keďže tma je neúprosná. Unavení prichádzame pred krčmu a dostáva sa nám nečakaného privítania - istá pani (teta Hela, ako neskôr zisťujeme) na nás s fľašou vína v ruke máva a volá nás. Má vraj rada turistov a pýta sa odkiaľ sme a tak. Nakoniec nás aj tak považuje za nejakých brutálnych goralov a všetkým naokolo hovorí, že tu má krajanov z Lendaku (odtiaľ pochádza). Ohradzujeme sa, ale ona už len:"Cicho! Cicho!" (po zemplínsky ticho) a začína sa správať dosť paranoicky. (Pravda, už bola dosť spoločensky unavená.) Nakoniec ju jej syn Miro odprevádza domov. Ten sa s nami neskôr dáva do reči aj s kamošom Milanom. Sú od nás starší, ale vcelku v pohode. Dozvedáme sa zaujímave veci o živote v týchto končinách - o tom ako tam nie je čo robiť, ako všetci veľa pijú, ako postavili dom smútku a tribúnku na štadión a dostali za to len o pár sto korún viac ako na sociálke, ako tam jedného podnikateľa zastrelili ukrajinci, ako veľa ľudí chodí robiť do Čiech. Aj oni dvaja odchádzajú v pondelok do Karlových Varov za prácou (kto je schopný a zoženie si, ide "na Čechy" - hovoria). Ako nocľah nám odporúčajú stavbu budúceho penziónu. Je to dobré miesto (so strechou) a tak je rozhodnuté. Milan nám ešte odkazuje, že ak prídeme o rok, on bude v tom penzióne recepčný. Uvidíme...

"Snina? Ta to len väčšie Hámre..."

Tak to je Milanovo ohodnotenie okresného mesta - my máme možnosť presvedčiť sa o tom na vlastnej koži, keď ráno vo štvrtok 12.9. vystupujeme na autobusovej stanici v Snine. Ako prvé však hľadáme nejakú reštauráciu (predsa len po dvoch dňoch teplé jedlo padne vhod). Naše pátranie ani netrvá dlho a pri chutnom kurčati so zemiakmi si uvedomujeme prvý podstatný rozdiel oproti Remetským Hámrom a syru s cibuľou a chlebom. Cestou na železničnú stanicu sa infiltrujeme do davu na jarmoku - práve sa oslavujú dni mesta Snina. Matúš si kupuje kazetu rómskej hudby Žehra, ja dostávam veternú vrtuľku, ktorá sa stáva okamžite talizmanom výletu a od tej chvíle ju mám pripnutú k batohu.

Stakčín - posledná železničná stanica

Osobák do Stakčína stíhame kvôli jarmoku doslova na poslednú chvíľu a potom už len vychutnávame párkilometrovú štreku Snina-Stakčín s pocitom, že ďalej od Bratislavy vo vlaku na Slovensku už nemôžeme byť. V Stakčíne registrujeme prvé nápisy v azbuke, sovietsky tank pri pamätníku obetiam 2.svetovej vojny a aj spoza oblakov vychádzajúce Slnko. Pri tmavom šariši premýšľame o ďalšom postupe, keď si k nám sadá postarší muž. Hovoríme mu, že si chceme obzrieť vodnú nádrž Starina - on nás následne informuje o údajných vysídlených a burinou zarastených dedinách, ktoré sú za nádržou. To znie zaujímavo a keďže autobusy (na všetky možné smery) idú o päť minút, rýchlo sa lúčime a odchádzame.

Starina (12.9)

Vodná nádrž bola dokončená v roku 1987. Kvôli jej výstavbe bolo vysťahovaných 7 dedín - Starina, Stará, Ostružnica, Ruské, Smolník, Veľká Poľana a Zvala. Zatopené boli Starina a Stará, ostatné dediny boli zbúrané (ako nám povedal strážnik). Takže žiadne ulice zarastené burinou, ako nám hovoril miestny majster N. Ale už sme aj tak rozhodnutí obísť celú nádrž. Ináč, Starina slúži ako zdroj pitnej vody pre veľkú časť východného Slovenska - Sninu, Humenné, Košice okrem iného -, takže je aj dosť prísne strážená. Ale vstup tam nie je zakázaný, akurát by sme sa nemali pohybovať po brehoch. Strážnik so samopalom nás púšťa ďalej a vstupujeme do Národného parku Poloniny. Po asfaltke kráčame na sever. Míňa nás iba zopár áut z robotníkmi, ináč tu nikoho niet. Na miestach, kde kedysi bola dedina Veľká Poľana, stojí iba jeden schátraný dom (navyše pozamykaný). Zato cestu lemujú desiatky jabloní priam obsypaných červenými jabĺčkami. Za pochodu si trháme. Sem-tam narazíme aj na slivku a tam sa pristavíme na dlhšie, pretože tak sladké slivky sa nevidia (a hlavne nejedia) každý deň. Takto posilnení pokračujeme hore povodím Cirochy. Už sa zvečerieva a my si čoraz viac prajeme zazrieť niekde nejaký opustený dom, alebo niečo podobné, kde by sme sa mohli vyspať. Namiesto toho stretávame len dvoch poľovníkov, ktorí nás informujú o údajných medveďoch v okolitých horách.

-" Sú nebezpečné?..." - "Medvede? Hmmm, nakládťe si riadny oheň..."

To je "duchaplný" dialóg medzi Matúšom a jedným z poľovníkov, ktorý nám na kľude rozhodne nepridáva. Ale zrazu ako Boží dar, tesne pred zotmením, zbadáme drevenú kaplnku (vlastne ani nie kaplnku, skôr taký altánok s krížom). Bola dokončená len nedávno a drevené odrezky z lát sa nikomu asi nechceli odvážať, tak my ich využívame na založenie ohňa. Všetky potraviny odkladáme pre istotu dostatočne ďaleko od nás. Okolo polnoci usudzujeme, že medvede už spia a zaspávame aj my.

Vysťahovaná dedina Ruské

Noc prežívame bez ujmy. Po krátkych raňajkách sa vydávame na cestu. Čaká nás prechod do vedľajšej doliny, kde sa nachádza náš cieľ - Runina. Po chvíli zbadáme pár slivkových stromov, tak si ešte dávame, ale to už začína poprchať. Pri križovatke lesných ciest vidíme altánok s dymiacim ohniskom, kde sedí postarší muž. Sadáme si k nemu a hneď sa dávame do reči. Vysvitne, že celý život prežil v tejto dedine (t.j. bývalom Ruskom, ale v súčasnosti sa tam okrem pár domov, čo si nechali ochranári a poľovníci, už nič nenachádza) a od 1985 žije v Snine, kam presídlili ľudí zo všetkých vysťahovaných dedín. Ruské malo vraj okolo 150 domov a vysídlenie nesúviselo ani tak s výstavbou Stariny, ale hlavne s plánovaným rozsiahlym vojenským areálom krajín Varšavskej zmluvy na rozhraní ČSSR, Poľska a ZSSR. Nechať na konci doliny ešte jednu zabudnutú dedinu bolo pre vojakov priveľký luxus, takže aj ich vysídlili. Aspoň podľa tohto chlapíka. Mimochodom, nesnažte sa hľadať Ruské na mape, už tam nie je. Teraz tadiaľ vedia novozavedená značka až na hranicu a ďalej do poľskej Cisny. Hlavne Poliaci túto trasu vo veľkom využívajú. Množstvo poľských pozdravov na stenách altánku to potvrdzuje.

Lesné robotníčky

Keďže prší stále vytrvalejšie, ujo nám radí čakať v altánku, že za chvíľu majú ísť traktory so senom smerom na Ulič (čo by nám pomohlo dostať sa do vedľajšej doliny, ak by nás zobrali). Naše traktory sa však nezjavujú, zato premávka ožíva neuveriteľne. Smerom k poľskej hranici ide Avia, pár traktorov, z opačného smeru nejaké autá, traja na mol opití chlapíci utekajú na traktore pred šéfom, aby ich neprichytil k maringotke a pri nás zrazu sedí sedem postarších lesných robotníčok. S nadšením počúvame ich rusínsky dialekt a rozprávame im o našej ceste. Sú milé a dokonca pochvália môj veterník na batohu! Keď dážď trochu ustáva, lúčime sa a bez nádeje na naše traktory sa peši vydávame do Runiny. Je to celý čas po asfaltke a túžime mať bicykle. Asi v dvoch tretinách cesty ide Ávia a na náš platonický pokus o stopovanie okamžite reagujú a zastavujú. Idú do Uliča, takže nás berú aspoň po križovatku s hlavnou cestou. Odtiaľ je do Runiny už len kúsok. Míňame dvojjazyčné tabule pri vstupe do dediny a po chvíli sme v "centre" - pravoslávny kostol, rozbitá cesta, konečná autobusov, obchod, kde sa dajú kúpiť len horalky a pod. Teda žiadna sláva. Zisťujeme, že autobus ide za pár minút - nie je nutné vedieť, ktorým smerom, keďže existuje iba jeden. Lúčime sa s dedinou, odkiaľ by jeden do Poľska kameňom dohodil a presúvame sa do susednej dediny.

Topoľa (13.9.)

V Topoli vystupujeme pred obecným úradom, odkiaľ prvýkrát telefonujem domov. Máme záujem vidieť drevený kostolík, ktorý sa tu vraj nachádza. Vypátrať ho nie je veľký problém a tak si ho zblízka obzeráme spolu s pohraničiarmi, ktorí tam asi hľadajú afgánskych utečencov. Je tu aj cintorín, ktorého hroby na rozdiel od tradičných rímskokatolíckych majú náhrobný kameň na začiatku a nie na konci. S Matúšom ešte robíme pár fotiek a potom zchádzame zo svahu naspäť na hlavnú cestu. Pred krčmou čaká zopár ľudí (otvárajú o tretej). Pýtame sa koľko je hodín (náš jediný zdroj času Matúšov mobil sa vybil, Horo nemá hodinky a mne sa pokazili). Vraj pol štvrtej. Teda čakáme, ale márne. Chvíľu ešte debatujeme s dievčaťom so psom, ktoré je tu na víkend u babky (uvedomujeme si, že je už piatok). Hovorí nám o nejakej nižšie položenej krčme, ale kým sme tam prídeme, je už aj čas ísť na križovatku na hlavnej ceste aby sme stihli autobus do Novej Sedlice, tak si dávame rýchlo po malom šariši a lúčime sa s Topoľou. Na križovatke polepenej predvolebnými plagátmi (už len týždeň do volieb) čakáme na autobus. Je preplnený (ľudia sa vracajú zo Sniny z roboty, zo škôl). Rozhodujeme sa ešte vystúpiť v Uličskom Krivom, keďže aj tam sa nachádza drevený rusínsky kostolík.

Cerkvy (drevené kostolíky)

V okolitých dedinách je hlavnou turistickou atrakciou a nesporným kultúrnym dedičstvom pár zachovaných rusínskych kostolíkov, ktoré sa tu nachádzajú. Podľa našich dostupných zdrojov ich je tu minimálne šesť. Už spomínané v Topoli, v Uličskom Krivom, ďalší je v Ruskom Potoku (aj tadiaľ sme prechádzali, keďže autobus na ceste zo Sniny do Novej Sedlice zachádza do okolitých dolín, ale nevystúpili). Novosedlický kostolík je vraj veľmi pekný, ale je kompletne prenesený do skanzenu Vihorlatského múzea v Humennom (to ešte netušíme, že sa aj tam dostaneme - teda okrem Hora). Zostávajúce neviem, ale štyri sú isté.

Nová Sedlica (13.-15.9.)

Po zastávke v Uličskom Krivom, kde si obzeráme cerkvu sv.Michala (väčšia v porovnaní s tou v Topoli), sa už za tmy vezieme do poslednej dediny na Slovensku - Novej Sedlice. Vystupujeme pri poslednom transformátore na Slovensku, ktorý fascinuje najmä elektrikára Hora. Ten tu už pred dvoma rokmi bol, ale napriek tomu sa v prvej chvíli nevie zorientovať. Cestou dole dedinou (smerom hore sú už len Bukovské vrchy) sa mu však zlepšuje orientácia a nám všetkým nálada, keď nájdeme ideálne miesto na spanie. Taký prístrešok so strechou, lavicami a stolmi zo zadnej strany nejakého diskontu. Spať pod holým nebom by v takomto neistom počasí bez stanu by bol veľký hazard. Na večer sa presúvame do krčmy 3.cenovej skupiny, kde sledujeme náš obľúbený program Milionár. Medzi miestnymi zbadáme dvoch chlapov, ktorých sme v ten deň ráno videli spitých na traktore (tí, čo utekali pred šéfom). Naša prítomnosť však nikoho neirituje, na turistov sú tu asi zvyknutí (predsa len Bukovské vrchy a slovensko-poľsko-ukrajinský spoločný vrchol lákajú v lete mnohých). Navyše chlapík (asi tak 55-r.), čo sme s ním sedeli pri stole, po počiatočnom rozhovore o tom, čo máme v pláne, odkiaľ sme a tak, nám prezrádza, že v polovici 60-tych rokov slúžil v Bratislave dva roky ako pohraničná stráž na Dunaji. Rozpráva nám o vtedajšej Karlovke a Devíne, o starých krčmičkách, o vojenských prehliadkach v Prahe, o dvoch rokoch väzenia, ktoré by dostal, ak by počas jeho služby niekto preplával do Rakúska... Ešte dodáva, že zajtra o tretej sa na neďalekom jazere odhaľuje socha medovej baby, ktorá zohrala už neviemakú úlohu v dejinách Novej Sedlice. Že bude guláš, pivo a tak. Chceme tam byť a tak sme rozhodnutí vyraziť na Kremenec čo najskôr.

Bukovské vrchy a hraničný vrch Kremenec (1307 m.nm.)

Po pomerne chladnej noci sa zobúdzame okolo siedmej. Batohy si ukladáme u milej babky v potravinách (na našu poznámku, že do štvrtej, keď zatvárajú, tu asi nebudeme, hovorí, že ona je tu stále...) a rýchlym krokom vyrážame do hôr. Bukovské vrchy ležia na slovensko-poľsko-ukrajinskom rozhraní a sú tvorené hustým bukovo-javorovým porastom (nie nadarmo sa nazývajú aj bukovským pralesom). Po úvodnom stúpaní si odpočinieme, potom klesáme a znovu stúpame. Za celý čas nikoho nestretávame. Po nejakých troch hodinách zrazu vychádzame na vyrúbaný asi 5-metrový pás a uvedomujeme si, že stojíme na schengenskej hranici. Posledný úsek červenej značky stúpa zarovno s ukrajinskou hranicou až kým neprídeme na vrch Kremenca. Týči sa tam hraničný kameň s názvom kopca v troch jazykoch. Prezeráme si knihu návštev a obedujeme. Ja s Matúšom na Ukrajine, Horo na Slovensku. Ale po nožík či sardinky si chodíme cez Poľsko, aby sa necítili ukrátení. Ešte sa trochu poprechádzame po poľsko-ukrajinskej hranici, kde sa nám otvára aspoň nejaký výhľad na Ukrajinu a vydávame sa po slovensko-poľskom hrebeni nazad. V sedle Čertíž si čerpáme vodu zo studničky a po lesných cestách zostupujeme do doliny. Schádzame na asfaltku a okolo štvrtej sme pri medovej babe. Žiadna akcia sa však nekoná, iba pár ľudí si opeká a skupina miestnych si spieva opilecké piesne. Rýchlym krokom ideme nazad do Novej Sedlice, pretože hlad je neúprosný. V penzióne Kremenec si dávame poriadne jedlo a po kvalitnej túre oddychujeme. Pohraničiari so samopalmi si dávajú kávu a odchádzajú na ďalšiu obchôdzku. Manželský pár z Humenného sa nám prihovára - otvárajú cestovku so zameraním na rumunské a ukrajinské Karpaty a chcú vedieť či mladých lákajú aj takéto lokality. Hovoríme, že áno. Chlapík nám ešte objasňuje históriu rusínov a ich problémy počas 2.svetovej vojny a potom sa už presúvame do krčmy, kde nás už čaká náš starý známy. Rozprávame mu o našom výlete. Odbehne domov a prinesie nám pohľadnice Novej Sedlice. Baví sa na našom vraj záhorackom prízvuku (a to sme už zaťahovali brutálne po východniarsky!). Pekne sa lúčime a my sa pripravujeme na poslednú noc vonku. Ukladáme sa v osvedčenom prístrešku. Prichádza auto, vystupujú pohraničiari, kontrolujú občianske preukazy. Všetko je v poriadku, želajú nám dobrú noc a my ideme spať.

Prechod do Stakčína (nedeľa 15.9.)

Noc je zimná, ale v rámci normy. Autobus ide až 10:45, takže o ôsmej sa Horo lúči a odchádza na stop. Hodinu po ňom Matúš. Ja ako posledný. Za dvadsať minút som peši v susednom Zboji. Do odchodu autobusu zostáva stále dosť času, tak pokračujem ďalej do Uličského Krivého (traktorom). V Krivom sa z dreveného kostolíka ozýva spev a tak chvíľu načúvam. Som už pripravený čakať autobus a skúšam stopovať ojedinelé autá. Asi tretie (stará škodovka) zastavuje a v ňom rodinka zo Sniny. Boli na víkend u starých rodičov a pýtajú sa, kde mám zvyšných dvoch kamarátov (naozaj nás už za tie dva dni poznala hádam celá Nová Sedlica). V Kolbasove vidím pri ceste stopovať Matúša s Horom (už tuším, že pôjdu autobusom). V Stakčíne sa všetci traja stretneme a zhodneme sa, že poradie odchodu niekedy neurčuje poradie príchodu (práve naopak). Lokálka na trase Stakčín-Humenné sa šinie povodím Cirochy a za necelú hodinku sme v Hummennom.

Humenné

Horo sa ponáhľa do Michaloviec a Košíc (ešte chce stihnúť vlaky do Zvolena a Banskej Štiavnice). My s Matúšom máme 2 hodiny do odchodu rýchliku Ondava do Košíc, tak ideme do centra. Humenné oslavuje akurát pamätné dni mesta, ale my pomedzi dav ľudí sledujúcich šermiarov a sokoliarov mierime priamo do skanzenu Vihorlatského múzea. Ujo pri okienku nám predáva študentské lístky po 15 Sk a následne nás sprevádza po areáli. Ocitáme sa v dedine v 18.storočí. Vidíme dom kováča, hrnčiara, mlyn, sýpku a najmä už spomínaný kostolík z Novej Sedlice. Je naozaj nádherný, hlavne maľby v interiéri. Odchádzame s ďalším skvelým zážitkom. Ešte hľadáme nový pravoslávny kostol. Nachádza sa uprostred sídliska a keď si ho fotíme (ten kostol), tak miestne decká sa nás začudovane pýtajú, či sme sem prišli fotiť kostoly. Matúš hovorí, že fotí všetko (aj mačky) a hneď vyfotí ich mačku a potom aj (takmer) všetky decká. No teda sranda. Potom sa už ponáhľame na železničnú stanicu a pomocou rýchlika Ondava naberáme kurz Košice.

Košice

Železničná trať stúpa v Slanských vrchoch. Míňame dlhočizný vlak s rudou z Ukrajiny (skutočne súbežne s normálnym rozchodom vedie až do VSŽ širokorozchodná trať). Pochvaľujeme si, že práve končí jeden z najlepších púťakov, čo sme zažili. V Košiciach Matúšovi hneď ide IC do Bratislavy, ja idem len do Popradu a ešte mám vyše hodinu čas. Tak sa lúčime a ja si idem pozrieť zrekonštruované košické centrum - dóm sv.Alžbety, spievajúcu fontánu a hlavnú ulicu. Už som pomaly aj zabudol, čo to je mestský ruch. Ale na rýchlik Cassovia som nezabudol a tak sa už aj ponáhľam naspäť na stanicu. Celou cestu do Popradu stojím pri okne, sledujem krajinu a podchvíľou si zonôtim: "Aejo, ajajajaj aejo, ajo..."

Marosh
2.10.2002